Mládež je zrkadlom spoločnosti, takže ak ju chceme posudzovať, tak sa zamyslime nad sebou.
Čo sme jej dali, ako sme ju vychovali, vzdelali a hlavne, akým vzorom sme jej boli.
Vytvárame ako spoločnosť naozaj dostatočne pevnú kostru, o ktorú sa mladý človek môže vo svojom psychickom, fyzickom a duševnom vývoji oprieť? Za výchovu detí sú zodpovední hlavne rodičia, ale aj ľudia, ktorí s nimi trávia čas a prichádzajú s nimi do kontaktu. Osobne alebo v mediálnom priestore.
Štyri desaťročia dozadu vám ulica nedovolila robiť čokoľvek. Vždy sa našiel niekto, kto zasiahol ak by niečo presiahlo tolerovanú mieru. Nie, to nie je obmedzovanie slobody alebo vývoja, to je výchova. O škole ani nehovorím. Postavenie učiteľa bolo neotrasiteľné. Dnes učiteľ ťahá za kratší koniec. Už len taký školník dal výrastkov do poriadku.
Kto zlyhal, ak mladý človek spácha samovraždu? Je to strašné. Kto mu vysvetlil, že načo žije a aký je zmysel života? Kto mu to vôbec vie vysvetliť? Rodičia, učitelia, sociálni pracovníci, psychológovia alebo farári? Ale čo ak to ani oni nechápu, alebo im to nikto nepovedal?
Spoločnosť upadá, stráca záujem, ostražitosť a životaschopnosť.
Ak deti páchajú samovraždy, tak zažívame obdobie temna, ktoré sami vytvárame.
Mnohé citlivé a dobré deti, vyrastajú v necitlivom a egoistickom prostredí. Sú dostatočne silné, aby odolali tlaku prostredia?
Som o tom presvedčený, že mnohé deti sú v dnešnej bezcitnej, chaotickej a uponáhľanej dobe vystavené psychickému týraniu a šikane. Tiež som presvedčený, že ich okolie to mnohokrát ignoruje, nerieši, nevšímavo prechádza alebo zbabelo mlčí.
Zbabelcov je v spoločnosti väčšina.
Ak si niekto myslí, že zriadením nejakej linky vyriešil všetko, tak je alibista alebo hlupák. Toto môže vyriešiť len jedno percento problémov. Podstatná je všímavosť, pozornosť a záujem okolia.
Kto sa zabije alebo bude vraždiť nabudúce? Ten, kto šikanuje alebo je šikanovaný? Položme si základnú otázku. Mohli sme tomu zabrániť?