Mesiac: december 2022

Prajem nám všetkým, aby sme vedeli byť vďační. Keď sme vďační to znamená, že doceňujeme všetko čo máme, vieme, dokážeme a môžeme.  A nie je toho málo.

Ak toto všetko vieme oceniť, tak dokážeme rozpoznať cenné veci a tým si vieme priať to, čo má pre nás najväčšiu hodnotu a to nám prinesie šťastie.

Čo ak sa človeku splní všetko dobré čo si želá, akurát si ľudia zabudli niečo priať.

Vďačnosťou k cenným želaniam.

                                                              

Najhlavnejším úspechom roku 2022 bolo rozprúdenie celospoločenskej komunikácie. Do diania sa zapojili aj ľudia, ktorí to nepovažovali za nutné, žiadúce alebo dokonca vhodné. Určite sa nejedná o všetkých občanov, ale o tých ktorí sú ochotní a toho schopní. Ide o to, aby aktívnych a produktívnych ľudí s názorom bolo viac ako pasívnych.

Čo všetko ľudia ovplyvnili? Bolo toho veľa, ale spomeniem len tie najhlavnejšie oblasti.

-Covid sa vyparil. Ešte začiatkom leta to skúšali a testovali ľudí cez rôzne ďalšie mutácie, ale rýchlo prišli na to, že to už na ľudí nezaberá. Zrazu tu máme opäť chrípku, zápal pľúc a iné choroby, ktoré počas covidu neexistovali. Aktuálna katastrofálna chorobnosť je dôsledkom celého, dvojročného experimentu.

-Ukrajina verzus Rusko. Ľudia majú na konflikt reálny názor a uvedomujú si to, že príčiny konfliktu sú v nenávisti, chamtivosti  a hlúposti, ktoré sú úplne mimo Slovenska, že sme okupovaní rukojemníci, a ešte k tomu zdieraní cez sankcie. Nakupujeme tie isté ruské suroviny ako pred vojnou, akurát cez vydriduchov. Prišli sme aj o to málo vojenskej techniky, ktorú sme mali, čo samozrejme ohrozuje našu bezpečnosť. Tisíce Poliakov už padlo v bojoch na Ukrajine. Slovenských mužov, synov a otcov chvála Bohu nevozia domov v truhlách, aj vďaka nášmu rozumu.

-Aj samotné vyslovenie nedôvery vláde je veľký úspech, aj keď ešte nie víťazstvo. Koho by to začiatkom roku napadlo, že by to bolo možné. Možné sú aj iné veci, len treba vytrvať.

– Prišli sme aj na to, že žiadna skupina občanov nie je utláčaná ani privilegovaná, že pre všetkých ľudí platia rovnaké Božie zákony, a že nepotrebujeme nijaké hnutia.

Záleží na ľuďoch, ich predstave a želaní. Je dôležité sa ozvať a vysloviť ich. Ak sa neozveme, tak ktorým smerom sa má dej uberať. Nemému dieťaťu ani vlastná matka nerozumie. Nič nie je vyhraté, ale toto nám ukazuje cestu a dáva nádej, že tak ako sme sa do šlamastiky dostali, tak sa z nej vieme vyhrabať.

Bol to úspešný a poučný rok.

Veď žijem na Slovensku a vnímam ľudí. Každý z nás má nejaké muchy, ale v samej podstate sú Slováci výnimočný národ. Ešte si to ani neuvedomuje. Sme skúšaní z každej strany, všeličo sme prežili, prečkali s mlčaním, ale mysleli sme si svoje a vnútorne sme s mnohými vecami nesúhlasili. Teraz keď si uvedomujeme súčasný stav a dáme ho do súladu s minulosťou, tak chápeme čo nás sem priviedlo, čo sme podcenili, nepodcenili, docenili a nedocenili.

Skúšaní sme a aj budeme, to k životu patrí. Bez toho by človek nebol lepším, odvážnejším aj skúsenejším. Človek má na výber z lepšej a horšej varianty. Lepšia je tá pravdivá, spravodlivá a vedúca tou šťastnejšou cestou života. Avšak horšia sa na začiatku javí vždy, ako tá výhodnejšia a pohodlnejšia. Je lákavá, ale musíte sa pri nej vzdať nejakej slobody, alebo urobiť morálny ústupok proti svedomiu. Ustúpiť človek môže, od toho máme slobodnú vôľu, ale donekonečna sa nedá. Veď po každom kroku späť príde odozva, ktorá býva viac či menej bolestivá, ale mala by byť aj poučná. Ak tie odozvy budeme ignorovať, tak padneme z útesu.

Ustupovanie zlému prinesie vždy len nešťastie. Človek zlému ustupuje, lebo si myslí, že mu to prinesie výhody, alebo jednoducho zo strachu.

Buďme odvážni držať sa správnych vecí, pretože ak to ustojíme, tak môžeme byť na seba hrdí a vážiť si samých seba a jeden druhého. Každý si zaslúži rovnaký obdiv. Či je to nemocnica, úrad, škola, firma alebo rodina. Všetci sme si v tomto rovnocenní. Nikto to nemá ľahšie, ani ťažšie.

Prajem Vám šťastné a požehnané Vianočné sviatky.

Žiadna provizórna, ale novozvolená vláda je potrebná a to čo najskôr.

Netvrdím, že je už všetko zažehnané, ale boli sme ako vlak rútiaci sa do betónového múra 180 kilometrovou rýchlosťou. Ak sa nám podarilo odvrátiť vojnu na Slovensku a aj to, že nemusíme narukovať do vojny k šialeným a nezodpovedným susedom, tak už to sa dá považovať za obrovský úspech. Možno sa vám to nezdá, ale podľa mňa na začiatku všetky kroky smerovali k tomu. Nová vláda, ktorá príde musí hlavne zachrániť alebo lepšie obnoviť našu štátnosť, zaistiť bezpečnosť, stabilizovať financie a hospodárstvo. Ďalej je nutné ochrániť obyvateľov pred domácim aj zahraničným energetickým upírstvom. Nedostupné palivá, energie a ich vysoké ceny by spôsobili totálnu chudobu a hlad. Už teraz nie je možné zabrániť hromadným bankrotom firiem a následnej nezamestnanosti. Popritom všetkom bude nutné riešiť mnohé existenčné otázky.

Je dôležité, aby sa zobudili národné sily jednotlivých štátov, začali medzi sebou spolupracovať a úplne sa odtrhli od Bruselu.

Každý sa mohol počas posledných troch rokov presvedčiť aký bol výsledok volieb, ktoré strany boli od začiatku vo vláde a ako vláda fungovala, respektíve nefungovala. Kto boli reprezentanti strán, členovia a ich činnosť. Vládnych aj opozičných. Takisto nezabúdajme aj na predchádzajúce volebné obdobia a dobre si všetko vyhodnoťme.

Na základe čoho ľudia volili? Aká bola ich motivácia? Všetkých čo volili mohli dobre poznať aký sú a čo dokážu. Takže ak ich volili, tak reprezentovali aj ich samotných. A nad týmto sa treba zamyslieť. Ak si špekulant volíš špekulanta, ak povaľač tak povaľača, podliak podliaka, nepoctivý si volí zlodeja. Ľudia čo chcú poctivo tvoriť a zlepšovať, hľadajú v kandidátoch obdobné hodnoty.

Úroveň kandidátov, z ktorých si budeme voliť v nadchádzajúcich voľbách je priamo úmerná úrovni národného vedomia.

Je lepšie vlakom naraziť v 60 ako 180 km/h rýchlosti.

Optimálne a spravodlivé by bolo, keby človeku za každých ukradnutých, nepoctivo získaných 100 000 EUR narástol nos o 1 centimeter.

Bola by to celkom sranda, ale niekomu by určite do smiechu nebolo. Prinieslo by to celý rad komplikácií a problémov, ktoré by bolo treba riešiť. Išlo by hlavne o bezpečnosť. Predstavte si, že vám niekto neopatrne pichne nosom do oka. Asi by museli byť povinné okuliare. Niekomu by nestačila doma výška stropu. Pri otáčaní sa v posteli by zaprel rypáčikom o strop. Nezmestíte sa do výťahu, v aute musíte mať otvorené okno. Mnohí by chodili so sklopenou hlavou.

V takom parlamente už na toto mysleli dopredu a preto je zasadacia miestnosť taká priestranná a zároveň je sedenie terasovité. Úplne ideálny stav. Už len stačí niektorých presadiť viac dozadu a všetko je doladené. Taká tlačovka by bol tiež celkom oriešok. Neviem, či existujú mikrofóny s takým dlhým dosahom. Možno by už tlačovky tých, čo bojujú proti korupcii a tých, čo sú akože nespravodlivo osočovaní z korupcie skončili. Kto vie?

Asi by viacero občanov zmenilo svoj trvalý pobyt do Dubaja. Má to logiku. V púšti len tak niekoho nestretneš, keď nepočítam ťavy, čiže by nedochádzalo ku kolíziám s dlhými nosmi.  

Prijímam tento zákon s okamžitou platnosťou. Takže pozor na nosy.

Vtáka poznáš po perí a človeka po nose.

Mnohí ľudia sú oprávnene rozhorčení kvôli bezvládiu, cenám potravín, energií, pohonných hmôt, celospoločenským otázkam, stavu hospodárstva, kultúry, školstva, zdravotníctva, vojne, zahraničnej a domácej politike, migrácii.

Normálny človek to všetko eviduje, je znepokojený a pýta sa, ako sa to dá vyriešiť, lebo mu na tom záleží.

Či sa vám to zdá, alebo nezdá, tak vás môžem ubezpečiť, že takýchto duchaplných ľudí je menšina. Niektorí ľudia ani len netušia, že sa vôbec niečo deje, iní tomu nerozumejú alebo ani nechcú rozumieť, ďalším je to jedno, alebo im to dokonca vyhovuje a je tu aj skupina, ktorá sa z tohto stavu teší.

Môže pri takomto zmýšľaní a akcieschopnosti obyvateľstva dôjsť ku zmene? Nemôže. Darmo sa budeme búriť, demonštrovať a vypisovať, keď väčšina bude doma zívať a driemať.

Zmena nenastane čakaním na zázrak, spoliehaním sa na našu alebo Európsku vládu, ničnerobením, nepoctivosťou, zbabelosťou alebo strachom. Zmena nastane chápaním pravdy a vyššieho zákona ktorým je:

Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže.

Ideológia je pre spoločnosť chrbtová kosť. Bez ideológie ste ako námorník bez kompasu ale aj kormidla súčasne. More loď unáša a je otázkou času, kedy ju roztriešti o útesy.

Chrbtica človeka môže byť v rôznom stave. Od zdravého po bolestivý až paralyzovaný stav bez pohybu. Človek je človekom, len ak má ako takú chrbtovú kosť. Bez nej, sa stáva hadom plaziacim sa v prachu.

Aká je naša ideológia, v akom stave je chrbtica našej spoločnosti? Čomu veríme? Každý z nás je presvedčený, že je človekom. Tu sa dá povedať, že je viera pevná. Nikto o tom ani zrnko nezapochybuje. Vieme však čo je život? Kto ho tvorí? A prečo žijeme? Odpovede na to, tvoria chrbticu človeka, ktorá ho podopiera. Spoločenský stav je obrazom jednotlivcov.

Ideológií tu bolo veľa. Považované sú za viac či menej ušľachtilé, humánne, pokrokové, ale aj neľudské. Ideológia je definovaná ideami, čiže myšlienkami, ktoré podobne ako svaly organizmus, dávajú spoločnosť do pohybu určitým smerom. Neskôr spoločnosť pochopí, či správnym. Ak však ideológia nemá pevný základ, chrbtovú kosť, tak je otázkou času kedy sa rozsype.

Mamon je had, ktorý vám môže suplovať chrbtovú kosť, na ktorej sú navešané krásne a ušľachtilé slová rôznych ideológií ako bratstvo, rovnosť, sloboda, demokratický, sociálny, liberálny… Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.  Had sa v ten správny čas skrúti, odplazí a ideológia zostane bez chrbtice a v troskách. V takýchto troskách sa práve nachádzame, obzeráme sa okolo seba, čakáme že nás niekto zachráni, ukáže nám kde je sever, zabezpečí našu existenciu.

Aké sme mali predstavy v rokoch 1918, 1948, 1968, 1989? Idei a ideály sa menili ale základ bol ten istý, zhnitý. Na akej chrbtovej kosti sme chceli postaviť spoločnosť?

Stále je všetko v našich rukách. Stačí sa oprieť o pevný základ.

Bohom stanovený vládca mal aj patričnú podporu zhora pre výkon svojej funkcie. Viedol ľud a spravoval krajinu. Predstava, že sa iba vozil v koči, zabával na plesoch a chodil na poľovačky je mylná. Môžete ho násilne zvrhnúť v domnení, že ho nahradíte niekým lepším, ale čoskoro zistíte, že problém bol v niečom inom. V ľuďoch samotných.

Poviete si viac hláv, viac rozumu a vyberiete mudrcov do parlamentu. Ak sa budete spoliehať, že oni to budú robiť kvalitnejšie, tak dospejete k tomu istému sklamaniu.

Pointa je v niečom inom. Spoločnosti sa darí natoľko, nakoľko sa riadi božími ustanoveniami. Môžete si zákony nahrádzať inými, vykrúcať ich ako paragrafy, ale nič vám to nepomôže. V tomto stave sa trmácame dlhé desaťročia a dúfame, že príde princ na bielom koni a všetko zmení za nás. NEZMENÍ.

Zložilo by Requiem lepšie 160 skladateľov alebo hudobníkov miesto Mozarta? Nezložilo. Alebo ak by aj niečo zložili, tak by to nikto nepočúval. Bol to sám Mozart, ktorý pomocou inšpirácie prichádzajúcej odniekiaľ, obdarený talentom a inými danosťami, zložil toto majstrovské dielo.

Stačí kráľ, svedomitosť ľudí a život je symfónia.

Čím skôr, tým sa napácha menej škôd. Už ich je aj tak dosť.

Všetko čo robia je zamerané proti Slovensku. Dokonca aj keď sa niečo zdá pozitívne, je za tým záškodnícky úmysel.

Ja vám to píšem, ale toto predsa musí vidieť každý. Tam, kde by mali nekonajú, kde konajú všetko rozbijú a naťahujú čas. Ten, kto ich platí a riadi, to tu chce čo najviac poškodiť, ako armáda opúšťajúca okupované územie. Toto nebola nikdy naša vláda ale protektorátna. 

Sme ako loď bez kapitána a kormidelníka, ktorá je zmietaná vlnami a môže sa kedykoľvek roztrieštiť o útesy.  

Je dôležité to vidieť a želať si funkčný štát. Každému by predsa malo záležať na jeho existencii a budúcnosti jeho detí.

Nedá sa žiť zo dňa na deň, že ja ešte mám na jedlo, elektrinu, bývanie a takto to nejako prežijem. Takýmto prístupom sa všetko vyparí a môžeme dopadnúť ako Ukrajinci. Smutný stav, bez všetkého. Rozbitá krajina, utekajúci ľudia. Muselo to byť? NEMUSELO. Loď nemusela vraziť do útesov.

Vy vo vláde a parlamente, čo máte ešte duchaprítomnosť, konajte a zrušte ich čo najskôr. Veď to vidíte, že sa rútime na útesy. Vy na to doplatíte rovnako. Chcete byť navždy v učebniciach dejepisu, ako tí čo zničili túto krajinu?

Nech v každom zahrmí. Chcem zmenu k lepšiemu zajtrajšku.

Čas sa kráti, škody narastajú.

Všetci sme si vydýchli, že je to za nami. Triasli sme sa strachom, že sme premnožení. Nikto nevedel, kto je tu navyše. 

Rôzne ekologicko, trúbologicko, zeleno, ružové katastrofálne plány ako elektromobilita,  nás prenasledovali ako nočná mora. 

Takmer už hrozilo, že farmári nebudú môcť chovať dobytok a pestovať zeleninu. O mäse sa nám už pomaly mohlo len snívať. Fabriky, ktoré zamestnávajú a živia milióny ľudí, boli v ohrození. Kúriť a svietiť sme začali len sviečkami.

Náhle nastal zlom.

Teraz, keď si naša civilizácia dovolila v púšti postaviť 7 nádherných klimatizovaných štadiónov, zo ziskov nám predávanej ropy, ktoré budú po šampionáte rozobrané, lebo tam nikto futbal nehráva, pri výstavbe ktorých zahynuli stovky robotníkov, čo samozrejme všetci dopredu vedeli, pretože vykonávať túto otrockú prácu pri 50-stupňových horúčavách nejde bez poškodenia, alebo fatálneho zlyhania zdravia. Veď takto sa tam stavia všetko a ľudia hynú. Robotníci tam dreli mesiace v extrémnych horúčavách a teraz si môžu fanúšikovia vychutnať 2-hodinový zážitok náročného zápasu svojich hviezd na klimatizovanom štadióne a pri tom vyjadriť svoje rozhorčenie nad nedodržiavaním ľudských práv. Svet paradoxov, alebo imbecilov?

Starosť niektorých tímov o farbu kapitánskej pásky je priam dojemná. Ako kompenzáciu za uhlíkovú stopu, si každý hráč kúpi elektrické SUV pre seba aj manželku alebo priateľku.

Šialený svet sa opäť dobre baví. Nech žije Koloseum.