Mesiac: január 2026

Začína sa nové delenie sveta a my by sme pri tom nemali chýbať. Keď dávajú, tak neváhaj a ber, keď bijú, tak uteč. Tiež neváhaj.

Nakoniec, je to v podstate pre nás zo strategicko-bezpečnostného hľadiska dôležité. Poľana je síce nádherná, ale len z Álp vidieť susedov na všetky štyri svetové strany. A čo si budeme hovoriť, všetky štyri svetové strany sú dnes v kurze. Takto budeme mať Európu pekne pod kontrolou.

Buď sa dohodneme, alebo urobíme rýchli výsadok. Ešte sa však musíme poradiť, či tie naše postaršie helikoptéry vyletia tak vysoko, aby sme neutŕžili medzinárodnú blamáž. Keď nie, tak budú musieť naši chrabrí a bystrí bojovníci schudnúť. Dnes bojuje s nadváhou aj americká armáda. Je to civilizačný problém. Mužom dokonca začínajú rásť prsia, čo vedci pripisujú nadmernej konzumácií piva a strate testosterónu. Nedávno to americký minister vojny Hegseg, otrieskal generálom o hlavu. Alebo generálkam? Nuž neviem.

Uvidíme, ako sa vyjadrí náš minister vojny Robo, prezývaný orlie oko. To preto, že má taký ostrý, orlí pohľad a nos. Zatiaľ síce bojuje len s novinármi, ale tréning je to dobrý. Dávajú mu zabrať. Drží sa, všetky kauzy drží od tela Smeru, a popritom horúčkovito zbrojí a vyrába zbrane. Nech to štát stojí koľko len chce, ich to nestojí nič len problémy, kam zakopať provízie vo forme zlatých tehiel. Podarená koalícia. Nech je DPH trebárs aj 200%. Aj keby na chleba nebolo, ale na zbrojenie dáme aj päť miliárd. Čo päť, keď bude treba tak aj sto. Keď môžu mať Američania deficit už pomaly štyridsať triliónov, napíšem to radšej slovom, lebo by sa mi to nezmestilo s toľkými nulami na papier, tak môžeme mať aj my. Však to potom niekomu zoberieme.  Venezuela nie je predsa jediné “voľné“ miesto na zemi.

Ešte by som sa pristavil pri tom Dánsku. Videl som premiérku značne rozrušenú z tejto otázky. Niet sa čomu diviť. Keď máte takých verných spojencov v NATO a nikto vás nepodrží.

Koalícia ochotných, vás kedykoľvek ochotne hodí cez palubu.

 Dnes sa celé Dánsko trápi tým, že bol nespravodlivo vybombardovaný Irak. O Srbsku ani nehovorím.

KOSOVO?

NATO otvorilo okno do narušovania suverenity a územnej celistvosti.

Vzhľadom k tomu, že Dánsko dôrazne protestovalo voči porušovaniu medzinárodného práva, a prakticky denne posielalo protestné nóty proti bezpráviu a vyháňaniu obyvateľov zo svojich domovov, obsadzovaniu a okupovaniu cudzích území, tak aj ja dôrazne a ostro protestujem proti obsadzovaniu Álp.

Príšerný a odsúdenia hodný čin. Je mi ľúto tých detí, ktoré už nikdy neuvidia svoju matku. Počas Vianoc budú s prázdnymi očami hľadieť na stromček a jediný darček, ktorý by si želali, je prítomnosť a pohladenie od svojej mami.

Krutý a bezohľadný svet. Prečo v ňom musia trpieť práve deti? Kvôli ľadovým srdciam dospelých?

Denno denne sa tieto deti potýkali s bezprávím a svojvôľou obyvateľov mesta. Hlavne staršia dcéra mala traumu chodiť  vôbec domov. Bývali skoro na okraji mesta a boli odkázaní na mestskú dopravu. Mali síce staršie auto, ale to využívala hlavne matka do práce ale veľmi často  bolo dlhé týždne nepojazdné. Miestny výrastkovia im veľakrát vypustili pneumatiky a okno na zadných dverách už ani nedávali opravovať po tom, čo im ho opakovane rozbili. Len tak. Pretože vedeli, že v aute nič hodnotné nenájdu.

Mesto sa za posledné roky zmenilo na nepoznanie. Ich štvrť, kedysi plná mladých rodín, ktorých deti sa hrávali spolu na uliciach, je teraz štvrť duchov, drogových dílerov a povaľačov. Mnohí z pôvodných obyvateľov radšej odišli za prácou do iných miest alebo jednoducho niekam ušli. Ak im to finančná situácia umožňovala.

Ich situácia nebola zrovna ružová. Otec trpel dlhodobo psychickými problémami, ktoré utápal v alkohole. Ako mladý pracoval v miestnej fabrike a nežilo sa im zle, ale keď začala mať problémy prišiel o prácu. Nedokázali konkurovať lacnému dovozu. Nechcel zaháľať, tak sa ešte mladý a plný sily prihlásil do armády. Narukoval do Iraku. Postupne mu to tam prestalo dávať zmysel. Násilie a utrpenie prostých ľudí mal celé noci pred očami. Keď mu nastražená mína roztrhala kamaráta, s ktorým vyrastal, tak odišiel na priepustku domov a už sa nikdy späť nevrátil.

Dcéra chodievala zo školy a tréningu domov pravidelne okolo ôsmej večer. Tak tomu bolo aj v ten večer. Matka mala zrovna voľno, tak sa chystala dcéru čakať na zastávku. Ak mohla, tak to tak robila vždy. Tentokrát trochu meškala, pretože ju zdržal telefonát od jej matky. Nie a nie skončiť. Opakované ponosy na susedky a syna. Stále dookola. Na zastávku to bolo cez tri ulice a päť blokov domov. Kráčala rýchlo. Jednak meškala a potom mala nejaký zvláštny pocit. Ešte jeden semafor a za cukrárňou doprava na Washingtonskú. Nekonečná ulica so starou kefkárňou, na ktorej už snáď nebolo ani jedno okno celé. Zrazu počuje tlmený zvuk, ktorý sa postupne zosilňoval, až kým ho nepočula celkom zreteľne. Veď je to dcérin hlas. Do budovy vbehla cez vylámané dvere, za ktorými sa pošmykla na rozbitom skle. V temnej hale sa bolo ťažko orientovať ale obraz, ktorý sa jej naskytol jej dodal optimizmu. Ešte nie je neskoro. Päť výrastkov a jeden starší gauner sa sápali po dcére, ktorá sa odvážne bránila. Prišla v poslednej chvíli, ale jej prítomnosť ich zjavne nepotešila a keď sa na jedného z nich, ktorý dcére zvieral ruky, hodila a začala ho zúfalo škrtiť, vytiahol starší z nich zbraň. Zaznel výstrel a jej telo sa nehybne zviezlo na podlahu. Horúca krv rinúca z jej krku sa na zemi miešala s prachom. Bola to hala, v ktorej manžel kedysi pracoval na montážnej linke.

Dcéra sa triasla na zemi. V tom strese nebola schopná vytočiť číslo na telefóne, ktorý bol síce rozbitý ale našťastie fungoval.

V hale zostalo hrobové ticho prerušované vzlykaním. Takto to predsa nemôže zostať, takto to nemôže dopadnúť.

Do ticha sa z diaľky začali miešať sirény policajných áut. Páchatelia boli v nasledujúcich dňoch postupne zadržaní. Traja z nich už boli za podobné činy potrestaní.

Pre otca to bola ďalšia krutá rana. Nevedel sa z toho celého spamätať. O deti sa začala starať stará mama. On sa prihlásil do bezpečnostnej agentúry. Nejaký ICE.

Kedy sa to skončí? Keď ten posledný dokáže, že má pravdu? Ale to bude musieť všetkých postrieľať. Nebolo by lepšie radšej byť ľudský a nejsť cez mŕtvoly? Načo sú zákony, keď ich ľudia nedodržujú, nerešpektujú sa. Prečo ľudia dnes hľadia iba na seba a bezpečnosť druhých je im ukradnutá. Ako fanatici, bez mozgu a citu.

Tento smutný príbeh je asi tak rok starý. Bol to Minneapolis. Aspoň si to myslím, aj keď dnes je týchto správ také nepreberné množstvo, že sa mi to začína miešať. Berlín, Londýn, Praha, Paríž.

Nechápem, ako môže niekto niekoho nútiť, aby si do svojho domu alebo záhrady zobral niekoho, koho vôbec nepozná. Nejaké kvóty. Nepoznáš jeho úmysly. A možno sú traja z desiatich aj dobrý ľudia, ale keby boli dobrí aj deviati. Majú svoju vlasť, svoje rodiny. Majú im Bohom darovanú krajinu.

                     Tak nech im tam, u nich doma, pán Boh pomáha. Amen.

Cez Rakúsko prechádzam najradšej v noci alebo za hustej hmly. Len vtedy nemám pocit, že som bol presídlený na Mars.

Niečo tak odporné a ohyzdné sa len tak ľahko nevidí, čo sa našim pokrokovým susedom podarilo vybudovať, hneď za hranicami.

Existuje milión iných spôsobov, ako si zabezpečiť elektrinu. Stačí použiť rozum, vkus a cit.

Je to neefektívne, drahé a otrasné.

Prijmime prosím zákon, aby na to v budúcnosti už ani nikto nepomyslel, nieto ešte zrealizoval.

Budú nás do toho tlačiť, ale nedajme sa. Dôvody? Boli by radi, keby sme si aj my zničili krajinu. A zároveň to je vždy pre niekoho dobrý kšeft.

Tí hlupáci by to postavili aj keby vedeli, že už nikdy ani nezafúka.

Strčte si tie vrtule… a odleťte na Mars.

Takže modlime sa za bezvetrie a osvietenie kompetentných.

Zdá sa mi to všetko ako zlé zinscenované divadlo alebo zlý sen.

Celá operácia by sa mohla uskutočniť a podariť len v prípade, že:

• Sa vzdala vopred celá armáda, bezpečnostné jednotky a zradila samotná ochranka prezidenta.
• Boli zámerne podstrčení dvojníci.
• Maduro by s plánom sám súhlasil.

Celá Venezuela je už niekoľko mesiacov našlapaná bezpečnostnými silami prakticky celého sveta. Takáto operácia sa nedá ututlať a už vôbec nie zrealizovať.

Ak by aj bol zadržaný, niekým vopred zvnútra, nejakými zradcami, tak by musel aj niekto dôveryhodný zastaviť protivzdušnú obranu a celkovo reakciu armády. To mi príde ako rozprávka o Donaldovi Mousovi.

Vzhľadom k tomu, že americká armáda mi príde ako banda neschopných babrákov, „A JE TO TEAM“, je takýto scenár dvakrát nemožný.

Jednoducho by bol Maduro vopred informovaný a urobil by opatrenia. Už len samotný fakt, že je krajina obkľúčená nepriateľskými vojskami, tak nebude prezident, ktorí je terčom a prekážkou, spať v priestoroch, kam má niekto prístup. Snáď niekto nechce tvrdiť, že za dverami jeho spálne sedel ochranca so samopalom ako v hoteli. Maduro nie je rockový spevák. Čo to je za nezmysel?

V každom prípade, by takto vzniknutá situácia odhalila všetkých vnútorných zradcov a taktiež politikov a štáty, schvaľujúce medzinárodný terorizmus.

Ak sa na to pozeráme z hľadiska medzinárodného práva, tak je to terorizmus.

                            A s teroristami sa nevyjednáva