Príšerný a odsúdenia hodný čin. Je mi ľúto tých detí, ktoré už nikdy neuvidia svoju matku. Počas Vianoc budú s prázdnymi očami hľadieť na stromček a jediný darček, ktorý by si želali, je prítomnosť a pohladenie od svojej mami.
Krutý a bezohľadný svet. Prečo v ňom musia trpieť práve deti? Kvôli ľadovým srdciam dospelých?
Denno denne sa tieto deti potýkali s bezprávím a svojvôľou obyvateľov mesta. Hlavne staršia dcéra mala traumu chodiť vôbec domov. Bývali skoro na okraji mesta a boli odkázaní na mestskú dopravu. Mali síce staršie auto, ale to využívala hlavne matka do práce ale veľmi často bolo dlhé týždne nepojazdné. Miestny výrastkovia im veľakrát vypustili pneumatiky a okno na zadných dverách už ani nedávali opravovať po tom, čo im ho opakovane rozbili. Len tak. Pretože vedeli, že v aute nič hodnotné nenájdu.
Mesto sa za posledné roky zmenilo na nepoznanie. Ich štvrť, kedysi plná mladých rodín, ktorých deti sa hrávali spolu na uliciach, je teraz štvrť duchov, drogových dílerov a povaľačov. Mnohí z pôvodných obyvateľov radšej odišli za prácou do iných miest alebo jednoducho niekam ušli. Ak im to finančná situácia umožňovala.
Ich situácia nebola zrovna ružová. Otec trpel dlhodobo psychickými problémami, ktoré utápal v alkohole. Ako mladý pracoval v miestnej fabrike a nežilo sa im zle, ale keď začala mať problémy prišiel o prácu. Nedokázali konkurovať lacnému dovozu. Nechcel zaháľať, tak sa ešte mladý a plný sily prihlásil do armády. Narukoval do Iraku. Postupne mu to tam prestalo dávať zmysel. Násilie a utrpenie prostých ľudí mal celé noci pred očami. Keď mu nastražená mína roztrhala kamaráta, s ktorým vyrastal, tak odišiel na priepustku domov a už sa nikdy späť nevrátil.
Dcéra chodievala zo školy a tréningu domov pravidelne okolo ôsmej večer. Tak tomu bolo aj v ten večer. Matka mala zrovna voľno, tak sa chystala dcéru čakať na zastávku. Ak mohla, tak to tak robila vždy. Tentokrát trochu meškala, pretože ju zdržal telefonát od jej matky. Nie a nie skončiť. Opakované ponosy na susedky a syna. Stále dookola. Na zastávku to bolo cez tri ulice a päť blokov domov. Kráčala rýchlo. Jednak meškala a potom mala nejaký zvláštny pocit. Ešte jeden semafor a za cukrárňou doprava na Washingtonskú. Nekonečná ulica so starou kefkárňou, na ktorej už snáď nebolo ani jedno okno celé. Zrazu počuje tlmený zvuk, ktorý sa postupne zosilňoval, až kým ho nepočula celkom zreteľne. Veď je to dcérin hlas. Do budovy vbehla cez vylámané dvere, za ktorými sa pošmykla na rozbitom skle. V temnej hale sa bolo ťažko orientovať ale obraz, ktorý sa jej naskytol jej dodal optimizmu. Ešte nie je neskoro. Päť výrastkov a jeden starší gauner sa sápali po dcére, ktorá sa odvážne bránila. Prišla v poslednej chvíli, ale jej prítomnosť ich zjavne nepotešila a keď sa na jedného z nich, ktorý dcére zvieral ruky, hodila a začala ho zúfalo škrtiť, vytiahol starší z nich zbraň. Zaznel výstrel a jej telo sa nehybne zviezlo na podlahu. Horúca krv rinúca z jej krku sa na zemi miešala s prachom. Bola to hala, v ktorej manžel kedysi pracoval na montážnej linke.
Dcéra sa triasla na zemi. V tom strese nebola schopná vytočiť číslo na telefóne, ktorý bol síce rozbitý ale našťastie fungoval.
V hale zostalo hrobové ticho prerušované vzlykaním. Takto to predsa nemôže zostať, takto to nemôže dopadnúť.
Do ticha sa z diaľky začali miešať sirény policajných áut. Páchatelia boli v nasledujúcich dňoch postupne zadržaní. Traja z nich už boli za podobné činy potrestaní.
Pre otca to bola ďalšia krutá rana. Nevedel sa z toho celého spamätať. O deti sa začala starať stará mama. On sa prihlásil do bezpečnostnej agentúry. Nejaký ICE.
Kedy sa to skončí? Keď ten posledný dokáže, že má pravdu? Ale to bude musieť všetkých postrieľať. Nebolo by lepšie radšej byť ľudský a nejsť cez mŕtvoly? Načo sú zákony, keď ich ľudia nedodržujú, nerešpektujú sa. Prečo ľudia dnes hľadia iba na seba a bezpečnosť druhých je im ukradnutá. Ako fanatici, bez mozgu a citu.
Tento smutný príbeh je asi tak rok starý. Bol to Minneapolis. Aspoň si to myslím, aj keď dnes je týchto správ také nepreberné množstvo, že sa mi to začína miešať. Berlín, Londýn, Praha, Paríž.
Nechápem, ako môže niekto niekoho nútiť, aby si do svojho domu alebo záhrady zobral niekoho, koho vôbec nepozná. Nejaké kvóty. Nepoznáš jeho úmysly. A možno sú traja z desiatich aj dobrý ľudia, ale keby boli dobrí aj deviati. Majú svoju vlasť, svoje rodiny. Majú im Bohom darovanú krajinu.
Tak nech im tam, u nich doma, pán Boh pomáha. Amen.
KONCEPT 