Mesiac: február 2026

Celý svet je v šoku. Teda aspoň ľudia, čo nemajú hlavu iba na nosenie baretky. Vychádzajú na povrch nechutné informácie o zneužívaní detí a nielen to. O celej sieti úchylákov, zo všetkých oblastí spoločenského života.

Zatiaľ sa neodhalilo ani jedno percento informácií, teda hlavne zainteresovaných osôb. Niekto tie informácie vypúšťa postupným spôsobom a zároveň tým chce niečo dosiahnuť. Tých cieľov môže by nespočetné množstvo. Chcem tomu veriť, že úmysly sú len čisté. Uvidíme.

To, na čo sa chcem zamerať, je fakt, že ľudia a spoločnosť o týchto nekalých veciach už vedela dávno. Polícia mala na stole kopec hlásení od poškodených, ktorým bolo ublížené alebo od tých, ktorý nahlasovali nezvestných. Novinári to mohli medializovať a rozdúchať plameň rozhorčenia verejnosti, ktorý by urýchlil vyšetrovania, čím by sa zamedzilo tomuto zlu.

Prečo sa o tom nepísalo? Prečo mlčali aj politici? Prečo polícia nekonala? Pretože aj v týchto štruktúrach, a hlavne na vysokých postoch sú ľudia, ktorí boli do tejto kriminálnej činnosti zapojení. Ruka ruku myje.

Tu sa dostávam do finále. Celá štruktúra svetového riadenia a moci, je tvorená z veľkej časti práve z týchto úchylákov, maniakov, podliakov, zlodejov a vrahov. Hľadali k sebe cestu, boli vzájomne testovaní a následne do dôležitých postov dosádzaní. Mali vytvorený sofistikovaný systém na odfiltrovanie tých najšpinavších charakterov. Bielu vranu medzi seba nepustili.

To sa týka politiky, kultúry, športu, obchodu ale aj takých inštitúcií ako je Vatikán.

Taký radový novinár píše len to, čo mu dovolia. V podstate prepíše to, čo mu napísali iní. Policajt je policajtom, kým ho nepreložia alebo nevyhodia. Pokiaľ si budú ľudia zakrývať oči a nepostavia sa na odpor, dovtedy si z nich bude takzvaná elita robiť trhací kalendár a zneužívať ich. Alebo si ich dokonca uvarí na večeru.

Z kopy informácií sa zase len vyťahujú tie, ktoré sa niekomu hodia. Niekomu otĺkajú o hlavu, že išiel okolo autobusu, v ktorom uniesli deti, ale šofér je stále v anonymite. Prečo? Lebo peniaze? Alebo sa pravda odkrýva postupne? A od čoho závisí ten postup? Od prebúdzania sa ľudí?  Väčšina sa neprebudí nikdy. Nechcú alebo nemajú na to. A čo vy?

Dialo a vedelo sa o tom predtým, deje a vie sa o tom aj teraz. Iba ľudia sa ešte nestali ľuďmi.

Generálny prokurátor ho nechráni, ale ja by som to len tak nenechal. Aj keď to nie je v mojej náplni práce a neberiem za to peniaze a už vonkoncom si nenárokujem doživotnú rentu. Keby som tak neurobil, tak by som sa sám sebe zhnusil, že by som sa do konca života nemohol na seba pozrieť do zrkadla, lebo by som sa povracal. Či s brýlami alebo bez.

Predstavte si situáciu, že sa Žilinka aj s rodinou vyberie na cyklistický výlet. Zastavia sa v bufete trochu na občerstvenie, a v tom sa zjaví delikvent Jaro aj s partiou. Keď Jaro zbadá Žilinkov zaparkovaný fešácky bicykel, skrsne mu v hlave geniálna myšlienka. Tento bicykel by sa perfektne hodil môjmu bratrancovi Voloďovi. Pracuje na družstve v prasačinci, a denne musí chodiť dva kilometre pešo do práce. A tak si tento bicykel bez opýtania zoberie a daruje mu ho. Lenže to ešte nie je všetko. Ďalšiemu Jarovmu kámošovi sa zapáčia Žilinkove tretry a daruje ich manželke Rúženke. A keď si aj Pišta požičia jeho spodné prádlo, lebo si ráno zabudol obliecť svoje, už aj tak dosť opotrebované, tak tam pán Žilinka ostane stáť tak, ako ho príroda stvorila. Keď sa Žilinka po týchto všetkých útrapách dostane domov, tak zistí, že ani ten mu už nepatrí. Jaro aj s jeho partiou sa v ňom veselo zabávajú a popíjajú alkohol, ktorý si samozrejme požičali v neďalekom supermarkete.

Žilinka si smutne sadne na obrubník a ticho zaplače. To predsa nie je možné. Veď predsa exituje nejaký zákon, kompetentní a zodpovední ľudia, ktorí by mali dohliadať na jeho napĺňanie. Spýta sa policajta, že prečo nezasiahol a neochránil ho? Ale on mu len stroho odpovie:,,Veď to tí Jarovi chlapci potrebovali.“ A vyšetrovateľ tiež len pokrčí ramenami, lebo mu Jarov nadriadený sľúbil vyššiu funkciu. A generálny prokurátor? Ten sa predsa nebude zaoberať nejakými Žilinkovými banalitami. Jeho do funkcie niekto dosadil za to, že bol dostatočne sprofanovaný a teraz musí plniť jeho príkazy. Nejaký zákon? Ale prosím vás, kde žijete?

V štáte v ktorom sa nedodržiava zákon, ti vlastne nič nepatrí. Dokonca ani funkcia generálneho prokurátora, lebo za teba rozhodujú iní.

Ako sa toto počínanie kompetentných dá klasifikovať. Nedbanlivosť, nezodpovednosť, skorumpovanosť, zneužitie právomoci verejného činiteľa alebo dokonca vlastizrada?

Občan Žilinka sa ale vzoprel a povedal si, že on to tak nenechá a že spravodlivosť zoberie do vlastných rúk. Nebude sa viac prizerať bezpráviu a nečinnosti kompetentných. Veď oni sú platení z jeho daní, títo darmožráči. Zoberie vidly a…

Toto bol len jeden z množstva banálnych príbehov, ktorých sa denne odohrávajú tisíce. Ale o tom, ako mojej babke ukradli stíhačku, vám napíšem nabudúce.

Popísalo a hovorilo sa už o nich mnoho, ale téma ešte nie je uzavretá. A keďže som o nich chcel niečo napísať už pred dvomi rokmi, tak sa vyjadrím teraz, keď sa rúbe les.

Prečo som chcel o nich písať? Lebo mi pri nich tiekli nervy a zastával rozum.

Bolo a je to ako u deBilla.

Iste ste zažili situáciu, keď sa na vás z každej strany valí, “máte kartu verného zákazníka, zadajte pin na klávesnici, zoberte si tovar a ďakujeme za nákup, dovidenia.“ Dovidenia zdravý rozum. Hotový blázinec.

Veď toto môžu spustiť a prevádzkovať len citoví impotenti.

Keď mám zákaznícku kartu, tak si to viem zadať na display, a nemusí to predsa obťažovať všetkých naokolo.

Zadať pin na klávesnici, treba pri jednom z desiatich nákupov, tak prečo to pokladňa nevyzve len ak to je naozaj potrebné.

Vyzývať na zobratie si nákupu je infantilné.

A to robotické poďakovanie a pozdrav, je vážne zbytočný. Kľudne si ho môžete nechať.

Mnohokrát je jeden asistent na dvadsať pokladní. Ľudia potrebujú pomoc ako na bežiacom páse. Nečitateľný kód, neidentifikovateľný tovar, tovar, ktorý treba riešiť s obsluhou alebo ho proste len neviete nájsť.

Takže čakáte, kývate na obsluhu a stávate sa jej rukojemníkom.

A obsluha? Čo si budeme navrávať.

• Musí to byť človek, ktorý úspešne absolvoval psychologické testy kozmonauta alebo mu boli vyoperované nervy, lebo počúvať tieto hlášky, denne stotisíc krát, nemôže normálny človek zvládnuť bez ujmi na zdravý.
• Zažil som situácie, keď si pani čistila nechty alebo pre nedostatok času jedla.
• Ak tento človek nemá svoj deň, tak je nevrlý, nervózny a neochotný. 

A čo zákazník? Sú zákazníci, ktorí si s týmito systémami neporadia a majú z nich stres.

Riešenie. Uvediem len zopár základných bodov.

Na dve, tri samoobslužné pokladne, jedna normálna s obsluhou.

Zvuková navigácia len na vyžiadanie výberom z možností na obrazovke.

Zavolanie pomoci personálu tiež pomocou obrazovky. Obsluha by tým pristupovala ku zákazníkovi v poradí, v akom sa o obsluhu prihlásil, a zároveň si môže firma vyhodnocovať reakčné časy a tým regulovať množstvo personálu.

Na šesť samoobslužných pokladní, jeden asistent.

Bez zákona sa to nevyrieši, pretože prevádzkovatelia si to urobia po svojom, a aj keď sú mnohí rozumní a slušní, tak je tu veľa buď hlúpych, arogantných alebo lenivých.