Autor Dušan Víglaský

Začína sa nové delenie sveta a my by sme pri tom nemali chýbať. Keď dávajú, tak neváhaj a ber, keď bijú, tak uteč. Tiež neváhaj.

Nakoniec, je to v podstate pre nás zo strategicko-bezpečnostného hľadiska dôležité. Poľana je síce nádherná, ale len z Álp vidieť susedov na všetky štyri svetové strany. A čo si budeme hovoriť, všetky štyri svetové strany sú dnes v kurze. Takto budeme mať Európu pekne pod kontrolou.

Buď sa dohodneme, alebo urobíme rýchli výsadok. Ešte sa však musíme poradiť, či tie naše postaršie helikoptéry vyletia tak vysoko, aby sme neutŕžili medzinárodnú blamáž. Keď nie, tak budú musieť naši chrabrí a bystrí bojovníci schudnúť. Dnes bojuje s nadváhou aj americká armáda. Je to civilizačný problém. Mužom dokonca začínajú rásť prsia, čo vedci pripisujú nadmernej konzumácií piva a strate testosterónu. Nedávno to americký minister vojny Hegseg, otrieskal generálom o hlavu. Alebo generálkam? Nuž neviem.

Uvidíme, ako sa vyjadrí náš minister vojny Robo, prezývaný orlie oko. To preto, že má taký ostrý, orlí pohľad a nos. Zatiaľ síce bojuje len s novinármi, ale tréning je to dobrý. Dávajú mu zabrať. Drží sa, všetky kauzy drží od tela Smeru, a popritom horúčkovito zbrojí a vyrába zbrane. Nech to štát stojí koľko len chce, ich to nestojí nič len problémy, kam zakopať provízie vo forme zlatých tehiel. Podarená koalícia. Nech je DPH trebárs aj 200%. Aj keby na chleba nebolo, ale na zbrojenie dáme aj päť miliárd. Čo päť, keď bude treba tak aj sto. Keď môžu mať Američania deficit už pomaly štyridsať triliónov, napíšem to radšej slovom, lebo by sa mi to nezmestilo s toľkými nulami na papier, tak môžeme mať aj my. Však to potom niekomu zoberieme.  Venezuela nie je predsa jediné “voľné“ miesto na zemi.

Ešte by som sa pristavil pri tom Dánsku. Videl som premiérku značne rozrušenú z tejto otázky. Niet sa čomu diviť. Keď máte takých verných spojencov v NATO a nikto vás nepodrží.

Koalícia ochotných, vás kedykoľvek ochotne hodí cez palubu.

 Dnes sa celé Dánsko trápi tým, že bol nespravodlivo vybombardovaný Irak. O Srbsku ani nehovorím.

KOSOVO?

NATO otvorilo okno do narušovania suverenity a územnej celistvosti.

Vzhľadom k tomu, že Dánsko dôrazne protestovalo voči porušovaniu medzinárodného práva, a prakticky denne posielalo protestné nóty proti bezpráviu a vyháňaniu obyvateľov zo svojich domovov, obsadzovaniu a okupovaniu cudzích území, tak aj ja dôrazne a ostro protestujem proti obsadzovaniu Álp.

Príšerný a odsúdenia hodný čin. Je mi ľúto tých detí, ktoré už nikdy neuvidia svoju matku. Počas Vianoc budú s prázdnymi očami hľadieť na stromček a jediný darček, ktorý by si želali, je prítomnosť a pohladenie od svojej mami.

Krutý a bezohľadný svet. Prečo v ňom musia trpieť práve deti? Kvôli ľadovým srdciam dospelých?

Denno denne sa tieto deti potýkali s bezprávím a svojvôľou obyvateľov mesta. Hlavne staršia dcéra mala traumu chodiť  vôbec domov. Bývali skoro na okraji mesta a boli odkázaní na mestskú dopravu. Mali síce staršie auto, ale to využívala hlavne matka do práce ale veľmi často  bolo dlhé týždne nepojazdné. Miestny výrastkovia im veľakrát vypustili pneumatiky a okno na zadných dverách už ani nedávali opravovať po tom, čo im ho opakovane rozbili. Len tak. Pretože vedeli, že v aute nič hodnotné nenájdu.

Mesto sa za posledné roky zmenilo na nepoznanie. Ich štvrť, kedysi plná mladých rodín, ktorých deti sa hrávali spolu na uliciach, je teraz štvrť duchov, drogových dílerov a povaľačov. Mnohí z pôvodných obyvateľov radšej odišli za prácou do iných miest alebo jednoducho niekam ušli. Ak im to finančná situácia umožňovala.

Ich situácia nebola zrovna ružová. Otec trpel dlhodobo psychickými problémami, ktoré utápal v alkohole. Ako mladý pracoval v miestnej fabrike a nežilo sa im zle, ale keď začala mať problémy prišiel o prácu. Nedokázali konkurovať lacnému dovozu. Nechcel zaháľať, tak sa ešte mladý a plný sily prihlásil do armády. Narukoval do Iraku. Postupne mu to tam prestalo dávať zmysel. Násilie a utrpenie prostých ľudí mal celé noci pred očami. Keď mu nastražená mína roztrhala kamaráta, s ktorým vyrastal, tak odišiel na priepustku domov a už sa nikdy späť nevrátil.

Dcéra chodievala zo školy a tréningu domov pravidelne okolo ôsmej večer. Tak tomu bolo aj v ten večer. Matka mala zrovna voľno, tak sa chystala dcéru čakať na zastávku. Ak mohla, tak to tak robila vždy. Tentokrát trochu meškala, pretože ju zdržal telefonát od jej matky. Nie a nie skončiť. Opakované ponosy na susedky a syna. Stále dookola. Na zastávku to bolo cez tri ulice a päť blokov domov. Kráčala rýchlo. Jednak meškala a potom mala nejaký zvláštny pocit. Ešte jeden semafor a za cukrárňou doprava na Washingtonskú. Nekonečná ulica so starou kefkárňou, na ktorej už snáď nebolo ani jedno okno celé. Zrazu počuje tlmený zvuk, ktorý sa postupne zosilňoval, až kým ho nepočula celkom zreteľne. Veď je to dcérin hlas. Do budovy vbehla cez vylámané dvere, za ktorými sa pošmykla na rozbitom skle. V temnej hale sa bolo ťažko orientovať ale obraz, ktorý sa jej naskytol jej dodal optimizmu. Ešte nie je neskoro. Päť výrastkov a jeden starší gauner sa sápali po dcére, ktorá sa odvážne bránila. Prišla v poslednej chvíli, ale jej prítomnosť ich zjavne nepotešila a keď sa na jedného z nich, ktorý dcére zvieral ruky, hodila a začala ho zúfalo škrtiť, vytiahol starší z nich zbraň. Zaznel výstrel a jej telo sa nehybne zviezlo na podlahu. Horúca krv rinúca z jej krku sa na zemi miešala s prachom. Bola to hala, v ktorej manžel kedysi pracoval na montážnej linke.

Dcéra sa triasla na zemi. V tom strese nebola schopná vytočiť číslo na telefóne, ktorý bol síce rozbitý ale našťastie fungoval.

V hale zostalo hrobové ticho prerušované vzlykaním. Takto to predsa nemôže zostať, takto to nemôže dopadnúť.

Do ticha sa z diaľky začali miešať sirény policajných áut. Páchatelia boli v nasledujúcich dňoch postupne zadržaní. Traja z nich už boli za podobné činy potrestaní.

Pre otca to bola ďalšia krutá rana. Nevedel sa z toho celého spamätať. O deti sa začala starať stará mama. On sa prihlásil do bezpečnostnej agentúry. Nejaký ICE.

Kedy sa to skončí? Keď ten posledný dokáže, že má pravdu? Ale to bude musieť všetkých postrieľať. Nebolo by lepšie radšej byť ľudský a nejsť cez mŕtvoly? Načo sú zákony, keď ich ľudia nedodržujú, nerešpektujú sa. Prečo ľudia dnes hľadia iba na seba a bezpečnosť druhých je im ukradnutá. Ako fanatici, bez mozgu a citu.

Tento smutný príbeh je asi tak rok starý. Bol to Minneapolis. Aspoň si to myslím, aj keď dnes je týchto správ také nepreberné množstvo, že sa mi to začína miešať. Berlín, Londýn, Praha, Paríž.

Nechápem, ako môže niekto niekoho nútiť, aby si do svojho domu alebo záhrady zobral niekoho, koho vôbec nepozná. Nejaké kvóty. Nepoznáš jeho úmysly. A možno sú traja z desiatich aj dobrý ľudia, ale keby boli dobrí aj deviati. Majú svoju vlasť, svoje rodiny. Majú im Bohom darovanú krajinu.

                     Tak nech im tam, u nich doma, pán Boh pomáha. Amen.

Cez Rakúsko prechádzam najradšej v noci alebo za hustej hmly. Len vtedy nemám pocit, že som bol presídlený na Mars.

Niečo tak odporné a ohyzdné sa len tak ľahko nevidí, čo sa našim pokrokovým susedom podarilo vybudovať, hneď za hranicami.

Existuje milión iných spôsobov, ako si zabezpečiť elektrinu. Stačí použiť rozum, vkus a cit.

Je to neefektívne, drahé a otrasné.

Prijmime prosím zákon, aby na to v budúcnosti už ani nikto nepomyslel, nieto ešte zrealizoval.

Budú nás do toho tlačiť, ale nedajme sa. Dôvody? Boli by radi, keby sme si aj my zničili krajinu. A zároveň to je vždy pre niekoho dobrý kšeft.

Tí hlupáci by to postavili aj keby vedeli, že už nikdy ani nezafúka.

Strčte si tie vrtule… a odleťte na Mars.

Takže modlime sa za bezvetrie a osvietenie kompetentných.

Zdá sa mi to všetko ako zlé zinscenované divadlo alebo zlý sen.

Celá operácia by sa mohla uskutočniť a podariť len v prípade, že:

• Sa vzdala vopred celá armáda, bezpečnostné jednotky a zradila samotná ochranka prezidenta.
• Boli zámerne podstrčení dvojníci.
• Maduro by s plánom sám súhlasil.

Celá Venezuela je už niekoľko mesiacov našlapaná bezpečnostnými silami prakticky celého sveta. Takáto operácia sa nedá ututlať a už vôbec nie zrealizovať.

Ak by aj bol zadržaný, niekým vopred zvnútra, nejakými zradcami, tak by musel aj niekto dôveryhodný zastaviť protivzdušnú obranu a celkovo reakciu armády. To mi príde ako rozprávka o Donaldovi Mousovi.

Vzhľadom k tomu, že americká armáda mi príde ako banda neschopných babrákov, „A JE TO TEAM“, je takýto scenár dvakrát nemožný.

Jednoducho by bol Maduro vopred informovaný a urobil by opatrenia. Už len samotný fakt, že je krajina obkľúčená nepriateľskými vojskami, tak nebude prezident, ktorí je terčom a prekážkou, spať v priestoroch, kam má niekto prístup. Snáď niekto nechce tvrdiť, že za dverami jeho spálne sedel ochranca so samopalom ako v hoteli. Maduro nie je rockový spevák. Čo to je za nezmysel?

V každom prípade, by takto vzniknutá situácia odhalila všetkých vnútorných zradcov a taktiež politikov a štáty, schvaľujúce medzinárodný terorizmus.

Ak sa na to pozeráme z hľadiska medzinárodného práva, tak je to terorizmus.

                            A s teroristami sa nevyjednáva

Nemecko ako záruka problémov pre Európu.

Ovce sa rozhodli, že ich treba recyklovať.

Keď sa má Nemec dobre, tak od dobroty niečo vymyslí, aby to tak nezostalo. A keď sa má horšie, tak s tým začne byť nespokojný a vymyslí núdzový plán, po ktorom nastane katastrofa.

Kancelár Merz a jeho jediná mozgová bunka a vlas na hlave, sa cítia byť ohrozené. Len tak, z ničoho nič. A preto sa rozhodol, že silou mocou vyvolá tretiu svetovú vojnu. A ešte si na to zoberie pôžičku.

Niečo mi to pripomína. Jeho predchodca Adolf mal tiež takú spásonosnú myšlienku, po ktorej sa populácia Nemecka dosť značne scvrkla.

Momentálne sa Nemecká ekonomika nachádza v ťažkostiach. Keď nezabral plán pani Merkel, ktorej schopnosti boli na úrovni domovej dôverníčky, a sýrsky a pakistanský inžinieri nevytrhli ekonomiku z biedy, tak treba začať zbrojiť. Musia sa napumpovať obrovské prostriedky do zbraní, čo môže slabnúcu ekonomiku podporiť.

Nakoniec ale zostane otázka, že čo s toľkými zbraňami. Odpoveď je jednoduchá.

Zdecimované nemecké obyvateľstvo, zmietané ekonomickými a sociálnymi problémami, bude značne zmätené a dezorientované, čím nebude žiaden problém ho nahnať do tankov a marš „nach osten“. A je po probléme.

Ona táto recyklácia je už dlhodobo dôkladne pripravovaná. Samotná migrácia, ekologické green-dealové experimenty, genderové šialenstvo, vakcinačné zmäknutie mozgov a energetická kríza, spôsobená odstavením jadrových elektrární, neefektívnymi investíciami do alternatívnych zdrojov, poškodenie plynovodu a pochopiteľne sankcie a embargá, nemohli viesť k ničomu inému len ako ku kríze. Podobne ako v tridsiatych rokoch minulého storočia.

Riešenie? Zbrojenie, vojna a následná recyklácia.

Milí Nemci. Prajem vám veľa šťastia v tomto dobrodružstve, ale so mnou nepočítajte. A tento krát sa prosím vydajte na východ obchádzkovou trasou. Najlepšie cez severný pól, aby ste pomrzli skôr, ako sa dostanete do nejakej civilizovanej krajiny. Barani.

Tentokrát by sa tomu mohli rozumnejší vyhnúť, ak sa Nemecko opäť rozdelí na východné a západné.

Biele a čierne vrany.

Predstavte si, že pred vás niekto postaví truhlicu plnú peňazí a dá vám na výber. Povie vám: „Peniaze ti síce nepatria, patria celej spoločnosti, ale ak si nájdeš dôvod, tak si z nich môžeš odobrať koľko chceš. Ale o to, čo si ponecháš, ukrátiš všetkých ostatných.“

Peniaze ležia rovno pred vami a stačí len načrieť. Nový dom, auto a luxusný život je na dosah. Dôvodov na to, aby sa človek obohatil, má veľa. Je nedocenený, veď aj iní kradnú, môže zabezpečiť svoje deti a prečo by ho malo zaujímať, že niekto iný má menej. Veď nakoniec im niečo málo zostane, a to im musí stačiť.

Koľko ľudí zo sto, by nepodľahlo korupcii? Desať percent? Korupciou získava každá strana, korumpovaní aj korumpujúci, nejakú výhodu pred ostatnými, ktorí sa tým stávajú poškodení.

Okrem štátnych zákaziek sú to rôzne funkcie a posty, kde sa ľudia správajú tendenčne podľa toho, čo im funkciu udrží alebo prinesie iné benefity.

Ako potom môže prežiť systém, ktorý je založený na tom, že úzka skupina ľudí rozhoduje o financiách celej spoločnosti. Nemá šancu. Obzvlášť ak zoberieme fakt, že takýto kmíni si k sebe vždy nájdu cestu a zároveň si medzi seba bielu vranu nepustia.

Ak je môj predpoklad, že 90% ľudí by sa zachovalo v rôznej miere nepoctivo správny, a to si každý zvážte sám, tak sa zamyslime, čo to v konečnom dôsledku znamená.

Aké je pre jednotlivca z tohto marazmu východisko? Mnoho ľudí je zúfalých, lenže väčšina z nich patrí do tej skupiny 90%.

Takže platí, že zlodej kričí: „Chyťte zlodeja.“ Presne tak.

Systém nefunguje náhodilo.

Čo tým systém sleduje? Prečo je to takto nastavené?  Prečo je to tak, že niekto má prístup k týmto zdrojom a iní zase nie?

To, že existuje v takýchto šialených podmienkach, kde máte pocit, že niekto prehadzuje peniaze vidlami a niekto nemá pomaly na chleba, odzrkadľuje stav spoločnosti, ktorá sa tu, povedzme v rámci EÚ, teraz nachádza. Je to ako v džungli. Obrazne, pretože džungľa je perfektne usporiadaná a jej existencia je založená na pravidlách, pričom EÚ je totálny chaos. Na Slovensku je podobný.

Čo z toho vyplýva pre jednotlivca? Skúška a škola.

V minulosti to všetko inak nebolo. Takže táto naša doba je podobná. V tomto prostredí, ktoré sa istým spôsobom javí ako menšie alebo väčšie peklo, si treba zachovať, respektíve získať pravú tvár.

• Bez ohľadu v akom stave sa nachádza spoločnosť, tak jednotlivec nemá žiaden dôvod nebyť spravodlivý.
• V každom prípade si vyspelejší jednotlivec uvedomuje, že jeho šťastie nezávisí na tom, či niečo ukradne.
• Zmysluplný a užitočný majetok, sa nedá získať nepoctivo.

Človek si musí uvedomiť, že všetko je založené na rovnováhe. Ak niečo získaš nepoctivo, tak to postupne nejako stratíš. Možno cez niečo iné ako to, čo si neprávom nadobudol. Život je tajuplný, človek môže pozorovať okolie, ale najlepšiu školu má sám na sebe a svojich skúsenostiach. Každý sa má čo učiť.

Žiadna biela a učená vrana z neba nespadla.

Jedine menej alebo viacej zafúľaná. 

EÚ splnila svoj účel pre ktorý bola založená. Rozbitá ekonomika, zadlženosť, úpadok kultúry a školstva, vymierajúce obyvateľstvo nahrádzané prevažne moslimskými migrantmi, potravinová nesebestačnosť atď.

Štáty Európy môžu akurát tak súťažiť, ktorý má vyšší deficit a kto je bližšie ku bankrotu.

V záverečnej fáze dorazenia EÚ na kolená, bola pandémia realizovaná prostredníctvom biologických zbraní, za pomoci masovokomunikačných prostriedkov a skorumpovaných ľudí všetkých vrstiev obyvateľstva.

V neposlednom rade, dlho pripravovaná a vyprovokovaná vojna na Ukrajine.

Museli štáty nasledovať všetky tie hlúposti vychádzajúce z bruselskej centrály? Nemuseli. Prečo to robili? Lebo pohodlnosť, strach, neskúsenosť, hlúposť? Takže čo teraz? Treba sa obzrieť naspäť a racionálne vyhodnotiť všetko, čo nás priviedlo do tohto stavu.

Európa sa musí od základu prebudovať.

Európska únia je mŕtva a páchne ešte nacistickou minulosťou.

Musia byť stanovené nové pravidlá, musí byť zrušený byrokraticko-skorumpovaný aparát, ktorý zámerne deformoval európsky trh a tým ho oslaboval.

Každý štát bude mať inú východiskovú pozíciu. Štáty, ktorých najviac zasiahla migrácia, to budú mať podstatne horšie. Je nutné však pripomenúť, že tejto migrácií predchádzal drastický kultúrny a hodnotový úpadok. Prijímanie a schvaľovanie zvráteností, nesie so sebou zákonité následky. Paradoxné na tom je, že práve väčšine migrantov je toto správanie odporné, a preto pohŕdajú pôvodným obyvateľstvom. Vo svojich rodných krajinách, sa za takéto činy a správanie kruto mstili. Tak čo budú robiť tu, keď naberú na sile? A to nebude trvať dlho.

Buďme radi za to, čo máme a chráňme si to. Už si nemôžeme dovoliť nejaké dobrodružstvá. Každá chyba sa môže škaredo vypomstiť.

Aj keď sa to niekomu nemusí zdať, naša východzia pozícia je jedna z najlepších. Európa bude fungovať o to lepšie, ak sa jej jednotlivé štáty postavia na nohy a začnú spolupracovať.

           A hlavne im do toho nebude zasahovať nejaká EÚ.

Tie pozitíva, ktoré sa dosiahli pod EÚ sa mohli realizovať aj bez nej, pričom sa nemuselo narobiť tisícnásobne viacej hlúpostí. Náhoda? Určite nie.

Pred 17. novembrom 1989 sa nedalo robiť všetko, ale dalo sa robiť veľa. Tak tomu bolo a je, aj po tomto dni.

Ja som sa zúčastnil troch novembrových demonštrácií. Poctivo aj s kľúčmi. Štrngalo sa ostošesť. Státisíce ľudí po námestiach, po celom Československu. Každý si chcel vyštrngať nejakú zmenu a možno niektorí chceli, aby ich štrnganie iba zobudilo. Veľa ľudí prišlo len zo zvedavosti okrem tajných št-bákov, ktorí boli hlavne zvedaví, na koho si môžu urobiť nejaký záznam.

Predstava ľudí bola rôznorodá. Tisíc ľudí, tisíc chutí. Cestovanie, podnikanie, sloboda prejavu ale aj ničnerobenie, podvádzanie, kriminalita. To všetko ľuďom chýbalo ku slobode. Ku šťastiu?

Mnohým sa zrútil svet, cítili neistotu, mali strach. Režim im zabezpečoval istotu a pohodlie. Hlavne papalášom v rôznych straníckych funkciách. Ale dobre sa mali aj tí, ktorým padali tlsté omrvinky zo systémového stola. Pumpári, mäsiari a podobne.

Bol som v tom čase študent na vysokej škole technickej.  Mal som vychodené gymnázium na rozdiel od ktorého, ma vysoká škola bavila. Popri škole som sa vo voľnom čase mohol venovať množstvu aktivít. Ja som nikdy nepocítil žiadne obmedzenie ani perzekúciu za vierovyznanie. Ani moji rodinný príslušníci.

Sloboda prejavu?

Ja som sa necítil byť neslobodný. Svoj názor na systémové chyby, som komunikoval vo svojom prostredí. Na začiatku, už v pätnástich rokoch v kuchyni s dedkom, ktorý bol starý poctivý komunista, žijúci v idealistickej predstave. Mal vtedy už cez sedemdesiat rokov. Naše súboje trvali hodiny a veľa krát končili patovou situáciou. Bolo to milé a rád na to spomínam.

Na gymnáziu sa moc diskutovať s nikým nedalo. Ak ste nešli v prúde a boli ste proti režimu, tak ste boli vyvrheľ. Väčšina spolužiakov boli predchodcovia dnešných progresívcov akurát v inom kabáte, ktorý bol v trende pre tú dobu.

Vždy som obdivoval, ako sa určitá skupina študentov dokázala adaptabilne ocitnúť v pro-režimných funkciách a aktivitách, od ktorých očakávali budúci prospech a výhody. Mali takzvaný potkaní inštinkt.

Skutočná konfrontácia vo verejnom priestore, keď to tak môžem nazvať, nastala až na prednáškach na vysokej škole. V tom čase boli všelijaké vedecké komunizmy a marxizmy-leninizmy v móde, respektíve povinné a žiaden študent vysokej školy sa im nemohol vyhnúť. Z prednášky, ktorá trvala 90 minút som sa 30 minút hádal, pardon diskutoval, o tom, čo v spoločnosti nefunguje a ako by sa to podľa mňa mohlo riešiť. Prednášajúci bol samozrejme dôkladne vyškolený systémom, takže akýkoľvek môj argument, sa od neho odrazil ako hrach od steny.

Ale zo školy ma nevyhodili.

Popri škole som rozmýšľal a vymýšľal všetky možné brigády, aby som nechodil s dvadsiatimi korunami vo vrecku, ako na strednej škole. 20 Kčs bolo vtedy asi 20 EUR, keďže mlieko stálo 2 Koruny a dnes stojí vyše Eura.

Niečo som našetril, a v lete 1989 sme sa štyria známi vybrali na prázdniny do Západného Nemecka. Po pár dňoch v Rakúsku, sme sa ocitli v Mníchove. Vnímal som tú krajinu a ľudí naozaj rozmanito, ale jedno som si bol istý. Žiť by som tam nechcel. Ako ináč, našli sme si tam brigádu na stavbe. K tým svojim som priložil zarobené peniaze a na námestí, kde sa každý víkend konala burza áut, som si kúpil od Turka trinásťročný Mercedes. Hovorilo sa mu piano. Domov som sa viezol ako minister. Rádio naplno a vietor vo vlasoch. Keď mi ho odovzdal, tak som mal celkovo v živote najazdených 50 kilometrov z autoškoly. Na druhý deň, som sa ocitol v hustej raňajšej premávke v centre Mníchova. Na to sa nedá zabudnúť. Ale dal som to.

Počas školy som hrával basketbal za Inter, teda snažil som sa hrať, chodil lyžovať po Slovensku a žil normálny život so všetkým, čo k nemu patrí.

Bojoval som za seba v roku 1989, a bojujem rovnako aj v roku 2025. Nič sa nezmenilo. Keď niečo chceš, tak choď za tým. Ak urobíš niečo zle, tak to zmeň. Keď dobre, tak sa z toho teš.

Šťastie neprichádza s tým, že si niečo získal ale dokázal. Že si prekonal sám seba. Že si bol v niečom užitočný. Najväčšia frustrácia je z toho, keď sa cítiš ako handra, ktorou niekto zametá. Ale handru zo seba robíš ty. Nikto ti nemôže stáť v ceste za úspechom. Jedine, že sa vzdáš a odídeš bez boja. Zbav sa strachu, a nehádž vinu za svoj neúspech na iného.

Pred 17. novembrom sa dalo robiť veľa, a po ňom sa dá ešte viac. Len si nejaký 17. november vyber a choď do toho. Keep moving.

Spoločnosť stále viacej spotrebováva a čoraz menej vytvára hodnoty.

Čo sa týka efektivity a produktivity, je to na zaplakanie. Nevyrábame produkty, či už hmotné alebo nehmotné, s vyššou pridanou hodnotou. Ľudia pracujú, ale ak len s tovarom manipulujú alebo montujú výrobky, tak u nás za túto prácu zostávajú drobné. Logistické a nákupné centrá, medzinárodné reťazce, automobilky, obuvnícke a textilné fabriky, to všetko zamestnáva ľudí, ale viac menej sa jedná o manuálnu prácu, ktorá neprináša pridanú hodnotu, a peniaze končia vo veľkej miere niekde v zahraničí.

Existujú u nás firmy vlastniace patenty, značky a originálne nápady, o ktorých služby alebo výrobky by sa v zahraničí bili? Ak áno, tak málo.

Taktiež štátna správa, školstvo, zdravotníctvo. To sú pre štát podstatné oblasti, ktoré sa podieľajú na chode spoločnosti. Ale priame hodnoty nevytvárajú iba spotrebúvajú. Samozrejme dobré školstvo je investícia do budúcnosti, ale je naozaj dobré? Prinesie spoločnosti budúcich odborníkov, ktorých rozum násobne zúročí to, čo sa doň vložilo?

Nevieme využiť našu strategickú polohu a prírodné bohatstvo. Čakáme na investorov, ktorí nám tu nechajú akurát tak makový …, ale nič také, čo by zdvihlo životnú úroveň.

Čo už sa dá na to povedať, že už nemáme ani potravinovú sebestačnosť, ktorú sme mali ale sme ju stratili. Možno u nás nebolo vtedy dostať zahraničný svetoznámy lieskovcovo čokoládový krém, v ktorom sa nenachádzajú ani lieskovce ani čokoláda, ale kuracie mäso sa dalo jesť a vajíčka neboli z umelej hmoty.

Jednoducho do štátu neprúdia peniaze tak, ako napríklad do  Švajčiarska. Mnohé z ich zázrakov sú iba marketing a nafúknutá bublina. Netvrdím, že všetko. Obrovské peniaze zarábajú na farmaceutickom priemysle alebo kozmetike. Kto by si nekúpil krém, po ktorom omladnete o dvadsať rokov a zmiznú vám vrásky. Najlepší je samozrejme ten najdrahší aspoň za 300 eur. Natriete sa ním a môžete dvadsať rokov čakať na zázrak, ktorý sa nestane. A švajčiarske hodinky? Made in Swiss znamená, že 60% hodnoty musí byť švajčiarskej. Myslím, že v priemere minimálne 90 % ľudskej práce a materiálu nie je švajčiarskej, ale zahraničnej. Čiže ku 1000 eurám za materiál a prácu, pripočítajú 2000 eur za patenty, značku a marketing, tak hodinky majú výrobnú cenu 3000 eur, ktoré potom predajú za  12000 eur. A zisk je v kešeni.

Nedávno som videl tlačovku riaditeľa finančnej správy. Idú si posvietiť na daňové úniky. To je v poriadku. Ale koľko u nás platia dane technologickí giganti a koľko tovaru si ľudia nakúpia cez internet v zahraničí s nižšou DPH. Po zvýšení DPH im slovenské firmy nemôžu konkurovať. Koľko peňazí zarobených u nás sa zdaňuje inde. To je spravodlivé voči slovenským firmám?

Situácia nie je dobrá, ale cesta z tejto biedy von existuje. Musíme začať používať rozum, vytvárať hodnoty a začať generovať zisk.

Fialova vláda splnila svoj účel. Jej činnosť bola dostatočne transparentná, aby si mohol každý človek vybrať smerovanie. Jedna časť občanov cítila, že to je cesta do nikam a druhá sa nechcela vzdať tohto spôsobu fungovania. Každý človek má pochopiteľne odlišné pohnútky, ale vo výsledku sa pre niečo rozhodol. Ak bol voliť.

Celosvetovo prebieha konsolidácia ľudských a materiálnych zdrojov a na základe toho, sa prerozdeľujú a preskupujú výrobné  kapacity.

Každá krajina disponuje určitým potenciálom, ktorý sa vyprofiloval za posledné desaťročia, počas ktorých, došlo k významným zmenám v spoločenských štruktúrach.  

Tento proces bol dlhodobo dopredu plánovaný a na základe charakteru osadenstva sa predpokladalo, akým smerom sa budú jednotlivé štáty uberať.

Obyvatelia určitých štátov zleniveli, ohlúpli a už nie je predpoklad, že by boli schopní riadiť, vykonávať a zvládať výrobné procesy, ako ich predchodcovia. Takže sa prirodzene tieto činnosti musia presunúť inam. Buď úplne alebo iba čiastočne.  Napríklad výroba áut.

Niektorí ľudia sa držia zuby nechty toho starého, zabehnutého, kedy boli len prisatí na systém a vyciciavali ho ako pijavice bez toho, že by pre druhých vytvárali nejaké hodnoty.

Pre mnohých sympatizantov Babiša, budú jeho kroky hneď v úvode úradovania rozčarovaním, a v rozpore s ich očakávaniami. Oponentov to bude privádzať do zúrivosti. Napätie v spoločnosti sa bude môcť krájať. Ale na pozadí prebieha proces prerozdeľovania. A ten nie je jednoduchý.

Týmto plánom je takisto riadený Trump. Staré treba rozbiť a z toho poskladať nový funkčný systém tak, aby to celé neskolabovalo. Hlavne ale nielen finančný systém. Je v ňom taký neporiadok, že keby krachol, tak by  2 miliardy ľudí zomrelo od hladu. A tomu sa musí samozrejme predísť. Či sa to nejakému pražskému alebo bratislavskému jedlíkovy, a kaviarenskému povaľačovi páči alebo nepáči.

Takže chce to klid a nohy v teple.

 Nakoniec tí, čo sú ochotní a schopní niečo robiť sa nestratia. Treba len prečkať perestrojku 2, teda prestavbu.

Babiš síce povedal, že to, čo ide robiť, je pre ľudí, ale to, že ten pôrod, ktorým sa zrodí nový systém, bude bolestivý, už nemohol, lebo by nezískal 35% ale len 1 percento.

Mnohé veci ani nevie predikovať dopredu, lebo systém sa mení postupne a na základe toho, sa určujú ďalšie kroky a priority.

Nezabúdajme, že nad Európou visí čierny mrak, potenciálneho vojenského konfliktu. Nie je vylúčené, že sa mu niektoré oblasti nevyhnú, aj keď pri dnešnej jadrovej hrozbe hovoriť o lokálnom konflikte, je naivné.

                  Držme si palce, sme na rovnakom Titanicu.