Autor Dušan Víglaský

Nemecko ako záruka problémov pre Európu.

Ovce sa rozhodli, že ich treba recyklovať.

Keď sa má Nemec dobre, tak od dobroty niečo vymyslí, aby to tak nezostalo. A keď sa má horšie, tak s tým začne byť nespokojný a vymyslí núdzový plán, po ktorom nastane katastrofa.

Kancelár Merz a jeho jediná mozgová bunka a vlas na hlave, sa cítia byť ohrozené. Len tak, z ničoho nič. A preto sa rozhodol, že silou mocou vyvolá tretiu svetovú vojnu. A ešte si na to zoberie pôžičku.

Niečo mi to pripomína. Jeho predchodca Adolf mal tiež takú spásonosnú myšlienku, po ktorej sa populácia Nemecka dosť značne scvrkla.

Momentálne sa Nemecká ekonomika nachádza v ťažkostiach. Keď nezabral plán pani Merkel, ktorej schopnosti boli na úrovni domovej dôverníčky, a sýrsky a pakistanský inžinieri nevytrhli ekonomiku z biedy, tak treba začať zbrojiť. Musia sa napumpovať obrovské prostriedky do zbraní, čo môže slabnúcu ekonomiku podporiť.

Nakoniec ale zostane otázka, že čo s toľkými zbraňami. Odpoveď je jednoduchá.

Zdecimované nemecké obyvateľstvo, zmietané ekonomickými a sociálnymi problémami, bude značne zmätené a dezorientované, čím nebude žiaden problém ho nahnať do tankov a marš „nach osten“. A je po probléme.

Ona táto recyklácia je už dlhodobo dôkladne pripravovaná. Samotná migrácia, ekologické green-dealové experimenty, genderové šialenstvo, vakcinačné zmäknutie mozgov a energetická kríza, spôsobená odstavením jadrových elektrární, neefektívnymi investíciami do alternatívnych zdrojov, poškodenie plynovodu a pochopiteľne sankcie a embargá, nemohli viesť k ničomu inému len ako ku kríze. Podobne ako v tridsiatych rokoch minulého storočia.

Riešenie? Zbrojenie, vojna a následná recyklácia.

Milí Nemci. Prajem vám veľa šťastia v tomto dobrodružstve, ale so mnou nepočítajte. A tento krát sa prosím vydajte na východ obchádzkovou trasou. Najlepšie cez severný pól, aby ste pomrzli skôr, ako sa dostanete do nejakej civilizovanej krajiny. Barani.

Tentokrát by sa tomu mohli rozumnejší vyhnúť, ak sa Nemecko opäť rozdelí na východné a západné.

Biele a čierne vrany.

Predstavte si, že pred vás niekto postaví truhlicu plnú peňazí a dá vám na výber. Povie vám: „Peniaze ti síce nepatria, patria celej spoločnosti, ale ak si nájdeš dôvod, tak si z nich môžeš odobrať koľko chceš. Ale o to, čo si ponecháš, ukrátiš všetkých ostatných.“

Peniaze ležia rovno pred vami a stačí len načrieť. Nový dom, auto a luxusný život je na dosah. Dôvodov na to, aby sa človek obohatil, má veľa. Je nedocenený, veď aj iní kradnú, môže zabezpečiť svoje deti a prečo by ho malo zaujímať, že niekto iný má menej. Veď nakoniec im niečo málo zostane, a to im musí stačiť.

Koľko ľudí zo sto, by nepodľahlo korupcii? Desať percent? Korupciou získava každá strana, korumpovaní aj korumpujúci, nejakú výhodu pred ostatnými, ktorí sa tým stávajú poškodení.

Okrem štátnych zákaziek sú to rôzne funkcie a posty, kde sa ľudia správajú tendenčne podľa toho, čo im funkciu udrží alebo prinesie iné benefity.

Ako potom môže prežiť systém, ktorý je založený na tom, že úzka skupina ľudí rozhoduje o financiách celej spoločnosti. Nemá šancu. Obzvlášť ak zoberieme fakt, že takýto kmíni si k sebe vždy nájdu cestu a zároveň si medzi seba bielu vranu nepustia.

Ak je môj predpoklad, že 90% ľudí by sa zachovalo v rôznej miere nepoctivo správny, a to si každý zvážte sám, tak sa zamyslime, čo to v konečnom dôsledku znamená.

Aké je pre jednotlivca z tohto marazmu východisko? Mnoho ľudí je zúfalých, lenže väčšina z nich patrí do tej skupiny 90%.

Takže platí, že zlodej kričí: „Chyťte zlodeja.“ Presne tak.

Systém nefunguje náhodilo.

Čo tým systém sleduje? Prečo je to takto nastavené?  Prečo je to tak, že niekto má prístup k týmto zdrojom a iní zase nie?

To, že existuje v takýchto šialených podmienkach, kde máte pocit, že niekto prehadzuje peniaze vidlami a niekto nemá pomaly na chleba, odzrkadľuje stav spoločnosti, ktorá sa tu, povedzme v rámci EÚ, teraz nachádza. Je to ako v džungli. Obrazne, pretože džungľa je perfektne usporiadaná a jej existencia je založená na pravidlách, pričom EÚ je totálny chaos. Na Slovensku je podobný.

Čo z toho vyplýva pre jednotlivca? Skúška a škola.

V minulosti to všetko inak nebolo. Takže táto naša doba je podobná. V tomto prostredí, ktoré sa istým spôsobom javí ako menšie alebo väčšie peklo, si treba zachovať, respektíve získať pravú tvár.

• Bez ohľadu v akom stave sa nachádza spoločnosť, tak jednotlivec nemá žiaden dôvod nebyť spravodlivý.
• V každom prípade si vyspelejší jednotlivec uvedomuje, že jeho šťastie nezávisí na tom, či niečo ukradne.
• Zmysluplný a užitočný majetok, sa nedá získať nepoctivo.

Človek si musí uvedomiť, že všetko je založené na rovnováhe. Ak niečo získaš nepoctivo, tak to postupne nejako stratíš. Možno cez niečo iné ako to, čo si neprávom nadobudol. Život je tajuplný, človek môže pozorovať okolie, ale najlepšiu školu má sám na sebe a svojich skúsenostiach. Každý sa má čo učiť.

Žiadna biela a učená vrana z neba nespadla.

Jedine menej alebo viacej zafúľaná. 

EÚ splnila svoj účel pre ktorý bola založená. Rozbitá ekonomika, zadlženosť, úpadok kultúry a školstva, vymierajúce obyvateľstvo nahrádzané prevažne moslimskými migrantmi, potravinová nesebestačnosť atď.

Štáty Európy môžu akurát tak súťažiť, ktorý má vyšší deficit a kto je bližšie ku bankrotu.

V záverečnej fáze dorazenia EÚ na kolená, bola pandémia realizovaná prostredníctvom biologických zbraní, za pomoci masovokomunikačných prostriedkov a skorumpovaných ľudí všetkých vrstiev obyvateľstva.

V neposlednom rade, dlho pripravovaná a vyprovokovaná vojna na Ukrajine.

Museli štáty nasledovať všetky tie hlúposti vychádzajúce z bruselskej centrály? Nemuseli. Prečo to robili? Lebo pohodlnosť, strach, neskúsenosť, hlúposť? Takže čo teraz? Treba sa obzrieť naspäť a racionálne vyhodnotiť všetko, čo nás priviedlo do tohto stavu.

Európa sa musí od základu prebudovať.

Európska únia je mŕtva a páchne ešte nacistickou minulosťou.

Musia byť stanovené nové pravidlá, musí byť zrušený byrokraticko-skorumpovaný aparát, ktorý zámerne deformoval európsky trh a tým ho oslaboval.

Každý štát bude mať inú východiskovú pozíciu. Štáty, ktorých najviac zasiahla migrácia, to budú mať podstatne horšie. Je nutné však pripomenúť, že tejto migrácií predchádzal drastický kultúrny a hodnotový úpadok. Prijímanie a schvaľovanie zvráteností, nesie so sebou zákonité následky. Paradoxné na tom je, že práve väčšine migrantov je toto správanie odporné, a preto pohŕdajú pôvodným obyvateľstvom. Vo svojich rodných krajinách, sa za takéto činy a správanie kruto mstili. Tak čo budú robiť tu, keď naberú na sile? A to nebude trvať dlho.

Buďme radi za to, čo máme a chráňme si to. Už si nemôžeme dovoliť nejaké dobrodružstvá. Každá chyba sa môže škaredo vypomstiť.

Aj keď sa to niekomu nemusí zdať, naša východzia pozícia je jedna z najlepších. Európa bude fungovať o to lepšie, ak sa jej jednotlivé štáty postavia na nohy a začnú spolupracovať.

           A hlavne im do toho nebude zasahovať nejaká EÚ.

Tie pozitíva, ktoré sa dosiahli pod EÚ sa mohli realizovať aj bez nej, pričom sa nemuselo narobiť tisícnásobne viacej hlúpostí. Náhoda? Určite nie.

Pred 17. novembrom 1989 sa nedalo robiť všetko, ale dalo sa robiť veľa. Tak tomu bolo a je, aj po tomto dni.

Ja som sa zúčastnil troch novembrových demonštrácií. Poctivo aj s kľúčmi. Štrngalo sa ostošesť. Státisíce ľudí po námestiach, po celom Československu. Každý si chcel vyštrngať nejakú zmenu a možno niektorí chceli, aby ich štrnganie iba zobudilo. Veľa ľudí prišlo len zo zvedavosti okrem tajných št-bákov, ktorí boli hlavne zvedaví, na koho si môžu urobiť nejaký záznam.

Predstava ľudí bola rôznorodá. Tisíc ľudí, tisíc chutí. Cestovanie, podnikanie, sloboda prejavu ale aj ničnerobenie, podvádzanie, kriminalita. To všetko ľuďom chýbalo ku slobode. Ku šťastiu?

Mnohým sa zrútil svet, cítili neistotu, mali strach. Režim im zabezpečoval istotu a pohodlie. Hlavne papalášom v rôznych straníckych funkciách. Ale dobre sa mali aj tí, ktorým padali tlsté omrvinky zo systémového stola. Pumpári, mäsiari a podobne.

Bol som v tom čase študent na vysokej škole technickej.  Mal som vychodené gymnázium na rozdiel od ktorého, ma vysoká škola bavila. Popri škole som sa vo voľnom čase mohol venovať množstvu aktivít. Ja som nikdy nepocítil žiadne obmedzenie ani perzekúciu za vierovyznanie. Ani moji rodinný príslušníci.

Sloboda prejavu?

Ja som sa necítil byť neslobodný. Svoj názor na systémové chyby, som komunikoval vo svojom prostredí. Na začiatku, už v pätnástich rokoch v kuchyni s dedkom, ktorý bol starý poctivý komunista, žijúci v idealistickej predstave. Mal vtedy už cez sedemdesiat rokov. Naše súboje trvali hodiny a veľa krát končili patovou situáciou. Bolo to milé a rád na to spomínam.

Na gymnáziu sa moc diskutovať s nikým nedalo. Ak ste nešli v prúde a boli ste proti režimu, tak ste boli vyvrheľ. Väčšina spolužiakov boli predchodcovia dnešných progresívcov akurát v inom kabáte, ktorý bol v trende pre tú dobu.

Vždy som obdivoval, ako sa určitá skupina študentov dokázala adaptabilne ocitnúť v pro-režimných funkciách a aktivitách, od ktorých očakávali budúci prospech a výhody. Mali takzvaný potkaní inštinkt.

Skutočná konfrontácia vo verejnom priestore, keď to tak môžem nazvať, nastala až na prednáškach na vysokej škole. V tom čase boli všelijaké vedecké komunizmy a marxizmy-leninizmy v móde, respektíve povinné a žiaden študent vysokej školy sa im nemohol vyhnúť. Z prednášky, ktorá trvala 90 minút som sa 30 minút hádal, pardon diskutoval, o tom, čo v spoločnosti nefunguje a ako by sa to podľa mňa mohlo riešiť. Prednášajúci bol samozrejme dôkladne vyškolený systémom, takže akýkoľvek môj argument, sa od neho odrazil ako hrach od steny.

Ale zo školy ma nevyhodili.

Popri škole som rozmýšľal a vymýšľal všetky možné brigády, aby som nechodil s dvadsiatimi korunami vo vrecku, ako na strednej škole. 20 Kčs bolo vtedy asi 20 EUR, keďže mlieko stálo 2 Koruny a dnes stojí vyše Eura.

Niečo som našetril, a v lete 1989 sme sa štyria známi vybrali na prázdniny do Západného Nemecka. Po pár dňoch v Rakúsku, sme sa ocitli v Mníchove. Vnímal som tú krajinu a ľudí naozaj rozmanito, ale jedno som si bol istý. Žiť by som tam nechcel. Ako ináč, našli sme si tam brigádu na stavbe. K tým svojim som priložil zarobené peniaze a na námestí, kde sa každý víkend konala burza áut, som si kúpil od Turka trinásťročný Mercedes. Hovorilo sa mu piano. Domov som sa viezol ako minister. Rádio naplno a vietor vo vlasoch. Keď mi ho odovzdal, tak som mal celkovo v živote najazdených 50 kilometrov z autoškoly. Na druhý deň, som sa ocitol v hustej raňajšej premávke v centre Mníchova. Na to sa nedá zabudnúť. Ale dal som to.

Počas školy som hrával basketbal za Inter, teda snažil som sa hrať, chodil lyžovať po Slovensku a žil normálny život so všetkým, čo k nemu patrí.

Bojoval som za seba v roku 1989, a bojujem rovnako aj v roku 2025. Nič sa nezmenilo. Keď niečo chceš, tak choď za tým. Ak urobíš niečo zle, tak to zmeň. Keď dobre, tak sa z toho teš.

Šťastie neprichádza s tým, že si niečo získal ale dokázal. Že si prekonal sám seba. Že si bol v niečom užitočný. Najväčšia frustrácia je z toho, keď sa cítiš ako handra, ktorou niekto zametá. Ale handru zo seba robíš ty. Nikto ti nemôže stáť v ceste za úspechom. Jedine, že sa vzdáš a odídeš bez boja. Zbav sa strachu, a nehádž vinu za svoj neúspech na iného.

Pred 17. novembrom sa dalo robiť veľa, a po ňom sa dá ešte viac. Len si nejaký 17. november vyber a choď do toho. Keep moving.

Spoločnosť stále viacej spotrebováva a čoraz menej vytvára hodnoty.

Čo sa týka efektivity a produktivity, je to na zaplakanie. Nevyrábame produkty, či už hmotné alebo nehmotné, s vyššou pridanou hodnotou. Ľudia pracujú, ale ak len s tovarom manipulujú alebo montujú výrobky, tak u nás za túto prácu zostávajú drobné. Logistické a nákupné centrá, medzinárodné reťazce, automobilky, obuvnícke a textilné fabriky, to všetko zamestnáva ľudí, ale viac menej sa jedná o manuálnu prácu, ktorá neprináša pridanú hodnotu, a peniaze končia vo veľkej miere niekde v zahraničí.

Existujú u nás firmy vlastniace patenty, značky a originálne nápady, o ktorých služby alebo výrobky by sa v zahraničí bili? Ak áno, tak málo.

Taktiež štátna správa, školstvo, zdravotníctvo. To sú pre štát podstatné oblasti, ktoré sa podieľajú na chode spoločnosti. Ale priame hodnoty nevytvárajú iba spotrebúvajú. Samozrejme dobré školstvo je investícia do budúcnosti, ale je naozaj dobré? Prinesie spoločnosti budúcich odborníkov, ktorých rozum násobne zúročí to, čo sa doň vložilo?

Nevieme využiť našu strategickú polohu a prírodné bohatstvo. Čakáme na investorov, ktorí nám tu nechajú akurát tak makový …, ale nič také, čo by zdvihlo životnú úroveň.

Čo už sa dá na to povedať, že už nemáme ani potravinovú sebestačnosť, ktorú sme mali ale sme ju stratili. Možno u nás nebolo vtedy dostať zahraničný svetoznámy lieskovcovo čokoládový krém, v ktorom sa nenachádzajú ani lieskovce ani čokoláda, ale kuracie mäso sa dalo jesť a vajíčka neboli z umelej hmoty.

Jednoducho do štátu neprúdia peniaze tak, ako napríklad do  Švajčiarska. Mnohé z ich zázrakov sú iba marketing a nafúknutá bublina. Netvrdím, že všetko. Obrovské peniaze zarábajú na farmaceutickom priemysle alebo kozmetike. Kto by si nekúpil krém, po ktorom omladnete o dvadsať rokov a zmiznú vám vrásky. Najlepší je samozrejme ten najdrahší aspoň za 300 eur. Natriete sa ním a môžete dvadsať rokov čakať na zázrak, ktorý sa nestane. A švajčiarske hodinky? Made in Swiss znamená, že 60% hodnoty musí byť švajčiarskej. Myslím, že v priemere minimálne 90 % ľudskej práce a materiálu nie je švajčiarskej, ale zahraničnej. Čiže ku 1000 eurám za materiál a prácu, pripočítajú 2000 eur za patenty, značku a marketing, tak hodinky majú výrobnú cenu 3000 eur, ktoré potom predajú za  12000 eur. A zisk je v kešeni.

Nedávno som videl tlačovku riaditeľa finančnej správy. Idú si posvietiť na daňové úniky. To je v poriadku. Ale koľko u nás platia dane technologickí giganti a koľko tovaru si ľudia nakúpia cez internet v zahraničí s nižšou DPH. Po zvýšení DPH im slovenské firmy nemôžu konkurovať. Koľko peňazí zarobených u nás sa zdaňuje inde. To je spravodlivé voči slovenským firmám?

Situácia nie je dobrá, ale cesta z tejto biedy von existuje. Musíme začať používať rozum, vytvárať hodnoty a začať generovať zisk.

Fialova vláda splnila svoj účel. Jej činnosť bola dostatočne transparentná, aby si mohol každý človek vybrať smerovanie. Jedna časť občanov cítila, že to je cesta do nikam a druhá sa nechcela vzdať tohto spôsobu fungovania. Každý človek má pochopiteľne odlišné pohnútky, ale vo výsledku sa pre niečo rozhodol. Ak bol voliť.

Celosvetovo prebieha konsolidácia ľudských a materiálnych zdrojov a na základe toho, sa prerozdeľujú a preskupujú výrobné  kapacity.

Každá krajina disponuje určitým potenciálom, ktorý sa vyprofiloval za posledné desaťročia, počas ktorých, došlo k významným zmenám v spoločenských štruktúrach.  

Tento proces bol dlhodobo dopredu plánovaný a na základe charakteru osadenstva sa predpokladalo, akým smerom sa budú jednotlivé štáty uberať.

Obyvatelia určitých štátov zleniveli, ohlúpli a už nie je predpoklad, že by boli schopní riadiť, vykonávať a zvládať výrobné procesy, ako ich predchodcovia. Takže sa prirodzene tieto činnosti musia presunúť inam. Buď úplne alebo iba čiastočne.  Napríklad výroba áut.

Niektorí ľudia sa držia zuby nechty toho starého, zabehnutého, kedy boli len prisatí na systém a vyciciavali ho ako pijavice bez toho, že by pre druhých vytvárali nejaké hodnoty.

Pre mnohých sympatizantov Babiša, budú jeho kroky hneď v úvode úradovania rozčarovaním, a v rozpore s ich očakávaniami. Oponentov to bude privádzať do zúrivosti. Napätie v spoločnosti sa bude môcť krájať. Ale na pozadí prebieha proces prerozdeľovania. A ten nie je jednoduchý.

Týmto plánom je takisto riadený Trump. Staré treba rozbiť a z toho poskladať nový funkčný systém tak, aby to celé neskolabovalo. Hlavne ale nielen finančný systém. Je v ňom taký neporiadok, že keby krachol, tak by  2 miliardy ľudí zomrelo od hladu. A tomu sa musí samozrejme predísť. Či sa to nejakému pražskému alebo bratislavskému jedlíkovy, a kaviarenskému povaľačovi páči alebo nepáči.

Takže chce to klid a nohy v teple.

 Nakoniec tí, čo sú ochotní a schopní niečo robiť sa nestratia. Treba len prečkať perestrojku 2, teda prestavbu.

Babiš síce povedal, že to, čo ide robiť, je pre ľudí, ale to, že ten pôrod, ktorým sa zrodí nový systém, bude bolestivý, už nemohol, lebo by nezískal 35% ale len 1 percento.

Mnohé veci ani nevie predikovať dopredu, lebo systém sa mení postupne a na základe toho, sa určujú ďalšie kroky a priority.

Nezabúdajme, že nad Európou visí čierny mrak, potenciálneho vojenského konfliktu. Nie je vylúčené, že sa mu niektoré oblasti nevyhnú, aj keď pri dnešnej jadrovej hrozbe hovoriť o lokálnom konflikte, je naivné.

                  Držme si palce, sme na rovnakom Titanicu.

Reagujem na príhovor pána Svěráka k voľbám. Vôbec nemám záujem zasahovať do českých volieb a niekoho manipulovať napríklad tak, ako sa o to „nevinne a nenápadne“, snaží pán Svěrák. Ale keď už nás Slovákov len tak náhodou medzi rečou spomenul, tak si len tak náhodou spomeniem na niektoré záblesky z jeho života.

V čom spočíva manipulácia?

Zhodil tých, ktorí kritizujú Európsku úniu a zákerne na nich našil nálepku pochybovačov o správnosti a dobre demokracie, a zároveň ich označil za uctievačov diktátorov a diktátorských režimov.

Podľa Wikipédie vstúpil pán Svěrák do komunistickej strany v roku 1961. Bez problémov pár rokov po znárodnení a politických čistkách, ktoré končili nie jedenkrát šibenicou. V časoch, keď politický oponenti umierali v uránových baniach, sa mu darilo dobre. Taktiež sa mu darilo dobre po roku 1968. Vždy to vedel zahrať tak, aby boli všetci spokojní, ale hlavne on. Skoro tridsať rokov úspešnej kariéry pod vedením komunistickej strany Československa a v šľapajach Sovietskeho zväzu.

Ešte ma zaujal fakt, že nacisti vyhodili jeho rodinu z Bohdalce, kam sa po oslobodení Červenou armádou vrátili.

Ja som nebol členom komunistickej strany, a vyhýbal som sa všetkým prorežimným spolkom. Nebol som nikdy členom žiadnej strany. Bol som kritický k vtedajšiemu režimu a som kritický aj k dnešnému dianiu. Odmietal som obmedzovanie slobody a cenzúru vtedy a aj teraz, odmietal som vojny aj studené vojny.

Odmietam idiociu každej doby.

Tak som si len povzdychol nad pánom Sveřákom tak, ako si on povzdychol nad Slovákmi. Možno ste sa mohol trochu lepšie zahľadieť do toho zrkadla, na začiatku vašej úvahy. Mohla mať potom odlišný scenár a obsah.

Česť práci súdruh Svěrák a nezabudnite. So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak. Takto predsa znelo heslo Československých komunistov.

Neobtierajte si viac o Slovákov ústa. Mám rešpekt voči Vášmu celoživotnému dielu ale zároveň viem, z akej duše sa predieral Váš sarkastický humor.

Môj odkaz mladým ľuďom. Neprijímajte nekriticky žiaden názor a preto, aby ste sa mali lepšie, treba niečo urobiť.

Víglaský

Spoločnosť je chorá a túto chorobu môžeme prirovnať k rakovine. Organizmus sa už nedokáže ubrániť bez vonkajšieho zásahu. Škodlivé bunky sú v prevahe.

Ekonomický a spoločenský úpadok idú ruka v ruke. Nárast konzumu nie je vyvážený produktivitou. Spoločnosť požiera samú seba a extrémne sa zadlžuje. Klesá efektivita, vzdelanosť, snaha, vôľa, Táto špirála sa roztáča a problémy sa nabaľujú, v dôsledku čoho sa stupňuje napätie, nervozita a agresivita, prehlbuje sa morálny úpadok.

Vidíme to nie len v celom hospodárstve ale aj v kultúre, školstve, športe, no proste vo všetkých oblastiach života.  

Vznikajúce podmienky a príprava na vojnu sa nedá zvaliť na niekoho konkrétneho alebo skupinu ľudí. Rovnako, ako sa nedala druhá svetová vojna zvaliť na Hitlera. Pre vojnu vytvára podhubie samotná spoločnosť.

Ľudia sú ako vyšinutí. Prejavy šialenstva môžeme vypozorovať nielen vo vzťahu k iným národom, ale aj jednoducho v domácnostiach, na uliciach, úradoch… Všade.

Tu sa ani nie je potrebné zamýšľať, že prečo nenávidia toho alebo tamtoho. Kto chce psa biť palicu si nájde. Sú šialení.

Zhoršujúce sa ekonomické podmienky, rôzne pandémie, green dealy, sankcie a iné nástroje, iba urýchlia tento proces sebazničenia.

Čo robíme pre zlepšenie tohto všetkého marazmu. Málo. Pasivita, lenivosť a k tomu hlúposť a egoizmus. Jediné, čoho sú ešte ľudia ako tak schopní, tak to je na niečo nadávať a kritizovať to, ale sami stoja so založenými rukami, škodia spoločnosti zámerne alebo na nej iba parazitujú.

K úpadku a chaosu zaiste prispela aj  neriadená migrácia. Ale aj tá bola a je výsledkom pasivity národov. Nízka pôrodnosť by mala za následok vymieranie obyvateľstva. Územie má patriť tým, čo sa oň starajú, zveľaďujú, a nie takým, čo myslia len na seba a na blbosti. Tí, čo prišli to určite nezveľadia, ale prispejú k spoločenskému výbuchu a následnému utraseniu do formy, ktorú si spoločnosť zaslúži.

Obyvateľstvo Európy nie je životaschopné.

Nebolo mu všetko jedno. Veď si len predstavte, že ak by  neschválili len dve pohlavia, tak by musel všetko od piky prerobiť. Všetko by sa zbúralo a celý príbeh o stvorení by sa prepisoval od začiatku aj s Bibliou. Nakoniec by sa možno až tak veľa neudialo, veď povedal, že zborte tento chrám a ja ho do troch dní postavím.

No našťastie sa tak nestalo. Slovenská rada mudrcov sa zišla a tento svet zachránila. Dokonca sa to zaobišlo aj bez slovenskej vedeckej obce, ktorá sa problematikou stvorenia sveta už zaoberá dlhé roky. Teda aspoň si za to fakturuje.

Poslanci použili svoj dôvtip a prirodzenú inteligenciu a dôkazy našli v nohaviciach. Nakukli do nohavíc a pravda vyšla na svetlo sveta. Našli sa ale aj takí, čo pri pohľade na svoje prirodzenie zneisteli a ušli alebo nehlasovali. Napríklad taký František Bittó Šimečka. Veci nie sú niekedy také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohli zdať. Čím máš viac univerzít, organizácií, vedeckých ústavov, cirkví, neziskových, až rozprávkovo ziskových organizácií, politických strán a ich sponzorov, tak sa veci začínajú zamotávať, lebo každý má do všetkého čo povedať.

A takto vznikla pomätenosť jazykov a hláv.

A ešte pozor!

Ešte treba brať ohľad na rôzne Benátske zmluvy, zmluvy s Vatikánom, Londýnom, New Yorkom a v neposlednom rade a najmä so Satanom, ktoré majú pochopiteľne prednosť pred Bohom.  Podstatné sú peniaze, sláva, moc a ego. Boh je predsa milosrdný a trpezlivý. Ten počká, kým niektorí trpáci prídu k rozumu a pokore. Aj milión rokov.

Čo dodať na záver. Neveril by som, že sa dožijem takejto schizofrenickej a psychopatickej doby. Ale chvála Bohu, že to schválili.

Na najbližšej schôdzi parlamentu sa bude prejednávať, či môže slnko vychádzať a zapadať každý deň. V Bruseli dostal niekto po mozgovej porážke vnuknutie, že to môže spôsobovať klimatické zmeny.

Tak si Bože držme palce.

Viete si predstaviť, že si skupina samozvaných „odborníkov a šampiónov“ postaví na druholigovom štadióne pódium, a začne kritizovať hráčov a trénerov, nenechá na nich nitku suchú, a vehementne vyhlasuje, že keby oni nastúpili, tak by hrali lepšie a dosahovali by excelentné výsledky.

To, že sa takýto zúfalci a lúzri nájdu, nie je nič neobvyklé. Jednému sa páči honorár hráčov a chcel by tiež taký, iný túži po pozornosti a žiare reflektorov, ďalší chce byť slávny a mať moc, ale je aj taký, ktorý neznesie to, že je niekto lepší a chce mu iba škodoradostne škodiť.

Pozoruhodné na tom ale je, že existuje skupina fanúšikov, ktorí aj napriek tomu, že vykazujú nulové výsledky  a vedú iba jalové reči, ich podporujú. Je to iba iracionálny hnev, tiež závisť alebo slepota? Ak si takýto tým vyberiete, tak vaše mesto zažije hanbu a výprask. Celý športový svet vás vysmeje.

Jedným z tých machrov je bývalý hráč, ktorý mal na starosti obranu mužstva. Porozdával všetky chrániče, predal hráčom kopačky, ale teraz obviňuje klub, že nedosahujú výsledky. Ak by nastúpil on, tak by čo? Za normálnych okolností by súdny človek utiekol z mesta alebo by ho fanúšikovia vyhnali hnilými paradajkami, ktoré by mu stekali po plešine. Ale on nie. On sa rozhodol, že všetkých, ktorí nesúhlasia s jeho metódami a názorom, nechá pozatvárať.

Nie je to jediný tĺk v meste. Má ešte jedného potenciálneho ideológa a vychovávateľa, ktorý by za vyzdvihovanie metód a výsledkov iných mužstiev, zatváral hráčov na samotku. Je jedno či by to bol Manchester alebo Bukurešť. Keď si raz nepriateľom režimu, či pardon mužstva, tak pôjdeš sedieť.

V zákulisí číha aj bývalí pokladník. Rozflákal badžet mužstva na rôzne lotérie, dotácie, príspevky, ale teraz kritizuje hospodárenie. Chcel by sa ešte raz dostať ku korytu, aby už nezostal kameň na kameni. Zámerne a zákerne rozdal peniaze, pričom nezabudol na seba a svoju rodinu, a teraz sa chichoce ako všetkým uškodil. Nie je samozrejme sám. Lebo teraz keď je zle, tak to zle chce využiť vo svoj prospech, aby urobil ešte viac zle. Vyslovene túži škodiť, lebo nenávidí ľudí, má zlobu a je kleptoman. Už mu z toho aj preskočilo a je otázka času, kedy ho klepne.

Srandovný je aj ambiciózny a perspektívny kapitán, ktorý síce nikdy nekopol do lopty, ale spolieha sa na umelú inteligenciu a denník NieSme Aktuálny, že mu budú radiť ako má tento klub riadiť. Presne podľa manuálu CIA. V tomto plátku sa zišli všetky protislovenské žlčovody, ktoré by najradšej všetko slovenské utopili v žlči svojej zatrpknutosti.

Na svoj post si brúsi zuby aj excelentný útočník Lojzo. Vystriedal už niekoľko mužstiev. Síce bol všade najlepší, ale od všadiaľ ho vyhodili. Jeho krédo je čistota. Hráč nemôže zísť z ihriska umazaný od hliny. Preto mu hovoria aj Lojzo čistič. Ešte nedal ani jeden gól, ale jeho čas ešte príde. Možno v ďalšom živote.

Jediný kto mu verí, je bývalý asistent trénera Braňo. Nemôže sa vynadívať na jeho účes. Práve na to vsádza vo svojom, respektíve ukradnutom, mužstve.

Ešte je jeden pozoruhodný funkcionár, ktorý si brúsi zuby na post božského dohľadu. Stelesnený anjel smrti. Nemá problém s tým, že niekto vyhodil do vzduchu konkurenčné mužstvo. Považuje to za báchorku. Nejaké roztrhané telá na ceste a vyhorený autobus, ho nevyvedú z rovnováhy. Jedno čo sa ale musí nechať, že svoj cynizmus a farizejstvo nezakrýva tak, ako jeho podporovatelia a predchodcovia.

Nakoniec je na každom, aké mužstvo si vyberie. Možno si ponechá tých lepších hráčov zo súčasného mužstva, a tých šmatľavých nahradí nejakými, ktorí už niečo dokázali a ukázali, alebo uverí krčmovým tlčhubom. Škoda, že si ľudia neuvedomujú, že sa im stáva podľa ich vôle.

Je lepšie hrať s Ronaldinhom, čo do rána flámoval, ako s traktoristom Jarom, Mišom, Braňom, Igorom, čo si obujú pravú kopačku na ľavé nohy. Blahoslavený Milan nie, lebo o svätých len dobre.

Stratégia a taktika opozície. Deštrukcia. Zničiť  a pošpiniť klub za každú cenu. Aj keby bolo niečo dobré, tak to treba obrátiť na zlé. Za každú cenu sa zmocniť klubu. Najprv ho zadlžiť, potom nechať zbankrotovať a lacno rozpredať. Znefunkčniť čo fungovalo. Používanie klamstva, demagógie, dezinformácií a nepoctivosti, ako základných prvkov boja a taktiky. Nepoctivý fanúšik je s nimi, naivnému zalepia oči a hlúpeho obalamutia. Spojiť sa aj s čertom, aby vyšiel tento diabolský plán.