Autor Dušan Víglaský

Čas neistôt znamená, že neplatí skoro nič, čo platilo, o čo sme sa opierali a nefunguje väčšina z toho, na čo sme sa spoliehali.

Je to dobré alebo zlé?

Pre jednotlivca by to z dlhodobého hľadiska znamenalo permanentnú stresovú záťaž. Signalizovalo by mu, že niečo v jeho živote nie je správne, čo treba zmeniť. Buď to pochopí a adaptuje sa na to, alebo ho to pomaly zomelie.

Toto teraz nastáva pre celú spoločnosť. Niekto by sa mohol pýtať, že prečo bude takejto situácií vystavený každý človek, veď nie všetci sme rovnakí v prístupe k povinnostiam a k životu.

Deje sa to z toho dôvodu, aby každý človek v situácii úplného chaosu bez pravidiel, prejavil svoj charakter, schopnosti a dokázal sa správne zorientovať. A tu sa práve zúročí to, čo nadobudol svojím snažením. Nazvime to ako maturitná skúška.

Môžeme to pripodobniť situácií, keď vás niekto nečakane hodí do studeného jazera. Buď máte na to, aby ste začali plávať, čiže ste ako tak pripravení, alebo vás situácia paralyzuje, nastanú problémy a rýchly koniec.

Určite nikto by si sám nevybral takúto situáciu, ale ak sa tak stane, tak človek zabojuje a po úspešnom doplávaní na breh má dobrý pocit, že tú prekérnu situáciu zvládol.

Takýto šok spôsobený neistotami a zmenami nastáva teraz.

V tomto vákuu spoločenských pravidiel, si musí každý zapnúť svoj vnútorný kompas, zorientovať sa a určiť smer svojej budúcnosti.

Vonkajšie znaky tohto chaosu sú zreteľné a viditeľné všade navôkol. Všimnime si našu, ale aj politickú scénu iných štátov. Väčšina politikov hovorí jedno a robia druhé. Kážu vodu a pijú víno. Sú odborne nespôsobilí alebo sú im ľudia ukradnutí. A je aj skupina takých, čo vykonávajú protispoločenskú činnosť a vôbec to neskrývajú.

Na medzinárodnom poli fungovali určité vzťahy a väzby. Zrazu zistíte, že spojenec vás hodil cez palubu. Z priateľa sa stane nepriateľ.

A čo v práci? Aké sú obchodné vzťahy? Spolupráca a spolupatričnosť? Všetko to pláva na vode, mele zo zotrvačnosti a nemá pevné základy a kvalitu. Všetko sa môže zvrtnúť na opätku.

Ako to ovplyvní naše správanie?

Ľudia sa spoliehali na medzinárodné organizácie a inštitúcie. Boli pre nich garanciou mieru, bezpečnosti a ochrany. Zrazu sa ukáže, že národom a štátom skôr škodili a všetko, čo robili, bolo zištné. Ľudia prídu o všetky ilúzie a zem sa im prepadne pod nohami.

A čo profesori, doktori, vedci, právnici, úradníci, obchodníci, farmári a výrobcovia? Aká je ich poctivosť, odbornosť a kvalita? Na koho je spoľah?

A hodnoty? Čo sú hodnoty? Čo má skutočnú hodnotu? Čo sa nerozpadne na prach?

Na čo všetko je toto dobré?

V tomto čase sa ukáže naša cena.

Ak neviete riadiť štát z peňazí, ktoré máte k dispozícií, tak odíďte.

Najprv si ujasnime jednu dôležitú vec úradníci. Stále tu počúvam, že čo ste komu dali, prispeli a pomohli. Nehrajte sa prosím na filantropov. To ľudia dali, zaplatili, odviedli do rozpočtu peniaze a vy ich máte riadne spravovať a šetriť.

Bez problémov plytváte na hlúposti a keď vám chýbajú, tak znova idete podojiť a ošklbať občanov. Cynizmus, arogancia, hlúposť a neschopnosť.

Spôsobujete ekonomickú katastrofu, oslabujete štát, jeho budúcu prosperitu a príjmy a ochudobňujete občanov. Z krátkodobého aj dlhodobého hľadiska je to pre všetkých strata.

Jediným riešením je, ak štát začne výrazne šetriť a hospodáriť. Lenže to sa nedeje. Na to je treba mať charakter a schopnosti.

Argumentujete, že predchádzajúca vláda minula obrovské peniaze. A ktorá neminula? Áno, vláda národnej katastrofy nasadla na vami rozbehnutý vlak a využila príležitosť, ktorú ste im zanechali. Už ste boli tak prežraní, ožratí mocou a demotivovaní, že ste stratili úplne duchaprítomnosť a súdnosť. Keď ste boli vo vláde pred nimi a štátu sa darilo, tak ste nerozhadzovali? A nekradli? Chcete povedať, že neviete, čo robili tí vaši podarení ministri, ale aj hromada parazitov nacucnutých na štát? Ale veď mnohí sú tam dodnes. A dokonca aj vo vláde.

Jedno si uvedomte a zapamätajte. Vláda od roku 2020 naskočila na tie mechanizmy a schémy tunelovania štátu, ktoré ste im nastavili vy a cez ktoré ste tento štát okrádali. To, že to oni robili na hulváta a bez servítky je nejaký rozdiel? Vy ste kradli akože inteligentnejšie a sofistikovanejšie? Vedeli, že majú možno jedinú príležitosť, tak štát vykrvácali. Prečo ich dnes neviete poväčšine stíhať? Lebo máte maslo na hlave, plné vankúše peňazí a nehnuteľnosti popísané na kadekoho. Okrádali ste tento štát rovnakým spôsobom.

Teraz na to majú doplatiť občania?

Každé jedno ministerstvo je čierna diera, kde sa strácajú stovky miliónov. Mám to tu všetko spomínať? Minuli ste sto krát toľko, o koľko chcete teraz ošklbať ľudí.

Keby štát riadil riadny hospodár, tak by štát za rok neminul ani 70% z toho, čo míňa dnes.

Ešte raz. Vy nič nedávate, ale len prerozdeľujete to, čo do rozpočtu zarobili ľudia. Ak chcete zvyšovať dane, odvody, poplatky a pri tom sa tvárite, že niekomu niečo dávate alebo pomáhate, tak ste ako pouliční podvodníci.

Z pravej ruky zoberiete človeku dve mince a do ľavej vrátite jednu. Hovoríte, že niekomu niečo dáte, ale pri tom mu dvakrát toľko z inej strany zoberiete.

A ešte k tomu, kto vytvára napätie v spoločnosti. Ľudia melú z posledného a mnohí majú všetkého plné zuby. Ak niekto zoberie vidly do rúk, tak sa potom nečudujte.

Pravdu povediac, o tej nejakej konsolidácií dopočul, tak som si myslel, že to je iba zlý sen, že sa zobudím a všetko bude dobre. Neveril som tomu, že by takýto cynizmus, šlendriánstvo a arogancie mohla byť realitou. Že by niekto ľudom dal takto facku, bodol do chrbta alebo napľul do tváre.

Namiesto toho, aby ste podporili a stimulovali ekonomiku, pritiahli investorov a oživili hospodárstvo, tak mu dávate polená pod nohy a udúšate ho. Kto do takýchto podmienok príde podnikať? Kto tu ostane?

Moja predstava o spravodlivom štáte je, že každý je motivovaný tvoriť, produkovať a má pre to vytvorené podmienky. Potom sa vytvára zisk v rôznych formách. Tak štát bohatne, ľudia prosperujú a majú sa dobre. Nie je to štát, kde sa deformuje prostredie. Takých odborníkov sme tu mali už za komunizmu, ktorí určovali kto má málo, kto má veľa, plánovali a prerozdeľovali, až nebolo v obchodoch dostať záchodový papier.

Najlepším motorom pre ekonomiku je zdravá konkurencia a aktivita občanov. Ak vidím, že na trhu niečo chýba, či je to tovar, služba alebo čokoľvek iné, alebo viem niečo ponúknuť za lepšiu cenu, prípadne v lepšej kvalite, tak tú príležitosť využijem a uplatním svoje schopnosti. Nepotrebujem čakať na almužnu od štátu. Čím viac bude prosperujúcich a kreatívnych firiem, tým sa vytvorí živná pôda pre všetky články spoločenského života. Pre školstvo, kultúru, šport, zábavu a iné.

Pointou sociálneho štátu nie je vytvoriť zo všetkých priemernú demotivovanú masu, ktorej vláda bude brať med a veľkoryso rozdávať cukrovú vodu.

Šľak ma triafal z komunistov a teraz mám nejaké déjà vu. Mám pocit, že sú tí blbci späť.

Štipnite ma, nech sa zobudím.

Dostali sme sa do závozu? Do slepej uličky?

Keď sa obzrieme dozadu na posledných päť rokov, tak mnohým nad tým všetkým, čo sa udialo, zostáva rozum stáť.

Rok 2019 končil ekonomickým boomom. Zdalo sa, že planéta nemá ohraničené možnosti a konzumné šialenstvo bude rásť donekonečna. Ľudia žili v jednom kole ako škrečky a mnohým sa už z toho začala točiť hlava. Nestíhali fyzicky ani psychicky.

Potom niekto zatiahol ručnú brzdu, a natvrdo zastavil celú spoločnosť. Začala pandémia a všetky obmedzenia s ňou spojené. Bol to čas určený na rozmýšľanie.

Mali sme možnosť prehodnocovať naše priority a hodnoty.

V ďalších rokoch vyplávali na povrch plody našej činnosti alebo nečinnosti, myslenia, túžob, poctivosti, morálnych hodnôt. Na spoločnosť začali zo všetkých strán dopadať absurdnosti, o ktorých sa nám pred dvadsiatimi rokmi ani nesnívalo.

Lenže tieto nenormálnosti majú svoj čitateľný pôvod a príčinu. A práve to je to, nad čím sa máme zamyslieť a poučiť sa z toho. Každý tieto súvislosti vníma rozdielne. Podstatné je ale to, aby mal človek záujem zmeniť veci, ktoré nie sú v súlade s jeho predstavou.

Podobná, aj keď nie rovnaká, situácia nastala koncom osemdesiatych rokov. Vtedy už spoločnosť začala byť z celého systému unavená. Lajdáctvo, nepoctivosť a hlúposť viedli k tomu, že v obchodoch už chýbal niekedy aj záchodový papier. Mestá vyzerali zúbožene. Domy boli ošarpané a cesty rozbité. Mali sme 50 km diaľnicu, a to bolo všetko. Fabriky boli síce vybudované, ale začali chátrať a konkurenčne nestíhali so západnými. Kvalita a produktivita upadala.

Z extrému do extrému.

Vtedy bolo všetko spoločné, čiže nikoho. Ľudia sa správali spôsobom, že z cudzieho krv netečie. Robil si na stavbe, tak si kradol betón, na družstve, tak si si nosil domov zadarmo mäso. Tým druhým extrémom je ten, že dnes prekvitá egoizmus, chamtivosť a individualizmus. Každý sa stará len o svoj dvor a spoločnosť mu je ukradnutá.

Na začiatku za socializmu si ľudia vysúkali rukávy a postavili školu, postupne toto nadšenie upadlo a chýbala motivácia. Súčasnou motiváciou je zisk a spoločný záujem je na pokraji. Dnes vám školu postavia tak, že na tom zbohatne každý zainteresovaný, a kasa sa vyčerpáva a štát sa zadlžuje. Všetko stojí minimálne trikrát viac, ako by bolo nutné.

Táto nová doba ekonomických možností nám aj ukázala, aká je skutočná motivácia jednotlivcov v rámci rodín. Rodina je pre mnohých ekonomická bunka finančného a existenčného zabezpečenia. A keď vidia svoje možnosti mimo nej, tak pre nich stráca význam. Rozvodovosť dosahuje rekordné čísla.

Ľudia si pritom neuvedomujú, že odrezaním sa od rodiny a nezáujmom o ňu usychajú, ako odrezaný konár. Duševne živoria a zostanú na práškoch, liekoch a psychicky na dne. O akej spoločenskej spolupatričnosti tu môže byť reč, ak ľudia  nevedia fungovať ani v rodinách.

Takže sme tu mali 40 rokov model socialistický a ďalších 35 rokov kapitalistický. Oba boli postavené na materiálnych základoch. V jednom boli ľudia priškrtení a v druhom sa utrhli z reťaze.

Aká je teda zlatá stredná a nová cesta?

Vojská Wehrmachtu krúžia okolo ruských hraníc ako supy. Keby len krúžili, ale už ich aj prekročili. Rusko, odveký rival a nepriateľ, je tučné a lákavé sústo.  Rozhodujúca a zlomová bitka o Kursk sa blíži.

Vlády jednotlivých štátov Európy sa sklonili pred železnou čižmou agresora a rôznorodo ho podporujú. Jedni vyslali početné vojská a iní, ako napríklad Slovensko, chrlia zbrane.

Pre mnohých je to lákavá výzva byť slávnymi a iným sa naskytá príležitosť obrovských ziskov.

A tak sa história opakuje. Aj keď si v minulosti mnohokrát vylámali zuby, budú to skúšať znova a znova, kým sa opäť nepomelú.

A keď dostanú po papuli, tak sa pridajú na stranu víťaza. A keď už bude víťaz ekonomicky slabý, tak prejdú na stranu porazených, kde začnú snívať o slávnom víťazstve a porážke toho, ktorý ich vždy potupil.

V Slovenskom štáte roku 1941.

Pompézne oslavy SNP. Chcel by som sa opýtať, čo chcete zakryť tými oslavami? To, že predávate zbrane, ktoré sú použité proti tým, čo nás oslobodili od fašizmu? Či EÚ alebo NATO. Sú to zoskupenia riadené tými istými fašistami, ich pohrobkami, čo rozpútali druhú svetovú vojnu. Nenažraný odpad.

Vďaka tým, čo neváhali, riskovali alebo obetovali svoje životy za oslobodenie Slovenska. Ten boj neskončil, ten boj trvá. Stále sme pod okupáciou.

Ukrajinci napadli ruské územie za vojenskej a technickej pomoci západu, čiže NATO.

„Los zúfalos, dos idiotos“.

Pre Rusov to znamená možnosť dotiahnuť vojenské operácie do konca a tým aj obsadenie plánovaných strategických území. To, že boli týmto prerušené mierové jednania je len zámienka, ktorú potrebovali. Chápme, že nie len Rusi, ale aj nadnárodné riadenie, ktoré sleduje vyššie ciele.

Koncentrácia a vyčlenenie týchto síl určených na útok, znamená značné a rozhodujúce oslabenie obranných pozícií Ukrajincov. V dôsledku toho dochádza ku prielomom obranných línií a rýchlemu postupu ruských vojsk.

Tým, že Ukrajina napadla ruské územie, tak značným spôsobom oslabila svoje vyjednávacie možnosti, pretože sa dostala do pozície agresora spolu s krajinami NATO, keďže ich vojaci a technika boli do útoku zapojené.

• To, že Ukrajinci s NATO napadli ruské územie, je pre Rusov z hľadiska medzinárodného práva nesmierne dôležité. Ale aj z hľadiska historického a ideologického. Nie sú len v pozícii útočníka, ale aj napadnutého.
• 12 000 vojakov zapojených do operácie bude eliminovaných. To, že je táto akcia odsúdená na neúspech vedeli zainteresovaní dopredu. Je to skupina nepoučiteľných.
• Kto o tom vedel alebo nevedel? Takýto útok sa nedá zamaskovať. V podstate vliezli do pasce, ktorú si sami nastražili.
• Prečo by tomuto útoku ruská strana nezabránila? Jedným z hlavných cieľov konfliktu je aj zmúdrenie ľudí a odmietnutie vojny na oboch stranách. Aj keď sa to zdá neuveriteľné, ale mnohí ľudia sa tvária ako keby sa ich celá záležitosť vôbec netýkala. Ako  a kedy sa zmení ich postoj? Len tak, že sa ich konflikt priamo dotkne a v podstate sa to týka celej ruskej spoločnosti.
•  Občania Európskych štátov už celú záležitosť vnímajú ako zhypnotizovaná žaba a v agónií vlastných problémov, za ktoré si môžu sami, nemo sledujú, ako to celé dopadne. Európa si vyžerie svoj podiel na tejto vojne.
• Ukrajina je už tak, ako jej meno napovedá, vopred rozkrájaná. Územia sú rozdelené. Preživšie obyvateľstvo, ktoré prešlo touto traumou, by malo byť v postačujúcej miere ideologicky preformátované. Keď sa veci naakumulujú do určitej negatívnej miery, tak nezostáva nič iné, len takýto masaker.

Ak zlyhajú všetky mierové  prostriedky výchovy obyvateľstva, nastáva vojna.

Všetky tie otázky okolo toho, že kto o tom vedel a kto to povolil a zorganizoval, kto je neschopný a nezabránil tomu, je len dymová clona. Účel svätí prostriedky. Vojna sa blíži ku koncu, lebo splnila svoj účel a formujú sa podmienky ukončenia.

Ale prv než skončí, tak tuším, že ako bodku niekto vyrobí poriadnu prasačinu, minimálne v podobe špinavej jadrovej bomby. Dúfam, že nie. Ale…

Žiaľ, ľudstvo je nepoučiteľné.

Kultúra alebo odpad?

Ktorým smerom sme sa pohli za posledné roky?

Zaznamenal som vyjadrenie známeho slovenského herca, že nevie, ako má vychovávať svoje deti na Slovensku. Je zhrozený, v akom stave sa nachádza spoločnosť, politika a celkovo v akom prostredí žijeme. Zobral deti na premiéru filmu Miki, aby jeho deti videli, ako to na Slovensku vyzeralo v deväťdesiatych rokoch a nešli tou istou cestou.

Viete, kedy som prestal pozerať televíziu Markíza pán herec? Koncom deväťdesiatych rokov. Nedal sa pozerať ten odpad, propaganda a klamstvá. Ale vy ste sa práve takýmto inštitúciám pchali do …, a spoluvytvárali tento brak. Teraz kritizujete tento štát. Pozrite sa do zrkadla, kde zbadáte červený nos. Malé deti vedia, že červený nos znamená, že dotyčný klame. Dospelí zase vedia niečo iné, ale to tu nemusíme rozoberať.

Rád by som sa hercov spýtal:

• Aké filmy ste vytvorili za posledných dvadsať rokov?
• Sú pre spoločnosť prospešné, poučné, kultivované a zábavné?
• Ste spokojní s výsledkami vašej činnosti?
• Ako prispievate ku skvalitňovaniu spoločnosti?
• Za to, v akom stave je kultúra, môžu politici alebo z 90% vy samotní?
•  Aká je kvalita dnešných filmov a predstavení?
• Ako by vás zhodnotili starí herci?
• Nie je zrkadlom vašej práce záujem o vašu tvorbu?
• Nemáte aj vy za to, ako vyzerá dnešná spoločnosť, maslo na hlave?

Ak je niekto profík, tak si to nemusí vydupávať na ulici. Ľudia sa sami o neho pobijú. Či je to maliar, hudobník, spevák alebo herec. Ak zaujmú kvalitou a originalitou, vyhrali. Ak nie, tak treba pridať.

Nedostala sa kultúra do podobného stavu ako šport? Koľko sme mali športovcov na poslednej „akože olympiáde“ a koľko sme priniesli medailí? Strach a bieda.

Keď sa niekto nevie predať, tak žobroní o dotácie, a keď nevie zaujať, tak máva dúhovou zástavou.

Staré Československé filmy si ľudia radi pozrú aj dnes. A tieto novodobé? Kvalita práce závisí od srdca, driny a peniaze sú až na poslednom mieste.

Športovec môže koľko chce vykrikovať že je dobrý. Výsledky ho upracú tam, kam patrí. Koľko by bolo takých futbalistov expertov, čo by tvrdili, že môžu hrať za FC Barcelonu? Nastúpi na zápas, dostane výprask a je po machrovaní. A bežec, plavec alebo cyklista? Možno sa ani nedostane na podujatie a ak áno, tak mu čas ukáže jeho kvalitu.

Mnohí umelci sú odborníci na politiku, sociológiu, a dokonca aj gynekológiu. Čo takto zostať pri svojej profesii a výsledkami ukázať svoje kvality?

Herci ale aj športovci sa vždy pasovali do role elity národa. Samozvaná elita. Problém je aj u národa ako takého, lebo ak vie niekto zahrať v divadle Mickey Mousa, tak si ľudia myslia, že asi bude mať pravdu vo všetkom. Pochopte to ľudia. Nebude.

Naučte sa počúvať to, „čo“ niekto hovorí. Neberte pravdu podľa toho, „kto“ niečo hovorí.

Športu zdar a kultúre zvlášť.

Moslimovia postupne preberajú moc.

Aké sú príčiny? Ako sa to mohlo stať? Ako je možné, že sa pôvodné anglické obyvateľstvo dostáva postupne do minority?

Hlavnou príčinou je úpadok. Je to dlhodobý proces, kedy z generácie na generáciu obyvateľstvo stráca životaschopnosť. Spoločnosť sa rozložila po každej stránke.

Čomu sa dnes venujú v prevažnej miere, hlavne mladí Angličania? Chľast, futbal, drogy, sex. Všelijaký genderový balast. Stačí sa večer prejsť po centrách miest a je vám všetko jasné. Riešia okrem hlúpostí aj niečo sofistikované? Záleží im na ich vlastnej budúcnosti aj celého národa?

Je to aj výsledok koloniálnej politiky, ožobračovania národov a v neposlednom rade rozdúchavanie a podporovanie vojenských konfliktov prakticky všade vo svete.

Kým imigranti vykonávali podradné práce, potiaľ im boli dobrí. Nebyť prisťahovalcov a dočasných pracovníkov, tak by úroda na poliach a sadoch zhnila. Kto robí kamionistov alebo pomocné sily v hoteloch a reštauráciách? Imigranti pribúdali a postupne preberali významnú časť záťaže hospodárstva. Teraz, keď už ich je priveľa, tak čo? Doteraz boli ticho, ale keď mocnejú, tak sa začínajú ozývať. Samozrejme sa k tomu pridá aj kriminalita.

Skúste si položiť otázku, ako sa pozerajú Angličania na členov iných národov. Pohŕdavo. Stačí si uvedomiť len gesto toho primitívneho futbalistu v zápase proti Slovákom. Komu to v Anglicku vadilo? Len sa uškrnuli.

Prečo to vláda, úrady, polícia a všetci kompetentní dopustili? Keď sa má niečo stať, tak sa to stane.

Angličania vytvorili prázdny bezduchý priestor a ten sa zaplnil. Kto má vyššiu pôrodnosť, kto je životaschopnejší a aktívnejší?

Vo viacerých Anglických mestách dochádza ku protestom voči imigračnej politike. Ľuďom sa nepáči, že sú vytláčaní a že inostranci páchajú zločiny. Mnohí sú aj leniví a chcú len parazitovať na systéme. To iba domácim nastavujú zrkadlo. A že úrady a polícia nebránia domorodcov ale cezpoľných? Za peniaze urobia to, čo im niekto prikáže. Tak ako 99% Angličanov.

Kto za to teda môže? Za tento neutešený stav. Na koho chcú ukazovať prstom? Na toho, kto hodil kameň? Áno, hodil kameň, urobil niečo nesprávne lebo pácha násilie. Ale je menej vinný ten, kto sa zaradil do akože mierového, pro-imigrantského  pochodu? A čo keď  práve on robí viacej škody? Tým že ustúpi každému zlu, tým že posúva hranice zákona, pravidiel, morálky a tým vytvára priestor pre prenikanie zla do spoločnosti.

Krajina patrí tým čo sa v nej narodili. Oni majú povinnosť sa o ňu starať a chrániť. Nikto ju nemá právo rozdávať. Každý sa predsa niekde narodil kam patrí.

Ako sa to dá zmeniť? Žiaľ nedá. Môže to akurát skončiť menej alebo viac krvavo.

Kto je bez viny, nech nehodí kameňom. Za chvíľu to tam bude lietať hlava nehlava.

Víťaz ankety, ktorý správne odpovie na otázku, získa vstupenky na finálový duel v ženskom boxe medzi Mustafom a Emanuelom.

Otázka znie:

Laby má ako medveď, tlamu má ako medveď, meria 3 metre, žerie mäso, ale chvost má ako veverička. Aké je to zviera?

A. Medveď
B. Veverička

Súťažiaci, ktorí odpovedali za B, budú zaradení do zlosovania o vstupenky a krištáľovú somársku hlavu.

Ak chce, je každý normálny.

Zamyslenie:

Je box ženský šport? Mne to veľmi ženskosť nepripomína. Nikoho nechcem oberať o jeho sen a šťastie, ale dostávať rany do hlavy alebo sa snažiť súpera dostať do bezvedomia a zložiť ho na zem, mi príde ako krok do doby ľadovej.

U mňa ženskosť znamená uspávať dieťa uspávankou, a nie súperku ranou do brady.

Každý boxer má trvalé následky. Menšie alebo väčšie.

Ak to bola posledná rana do hlavy, ktorú tá talianska boxerka dostala, po ktorej zmúdrela a odstúpila zo zápasu, tak jej možno ten chlap zachránil život. A ak nie život, tak zdravie určite.

Tomu športu zdar, v ktorom si ľudia neubližujú.

Ak stopneme vývoz energie, tak európska energetická sieť skolabuje.

To, čo spravil fašistický Brusel, prostredníctvom ich fašistickej pravej ruky Ukrajiny, je vyhlásenie vojny Slovensku. V rozpore so zmluvami a dobrými mravmi nám blokujú import ruskej ropy.

Porušili zmluvy a zaútočili na našu energetickú bezpečnosť.

Nezabúdajme, že niekto vyhodil do vzduchu aj Nordstream, čím sa dodávky plynu násobne predražili. Počul niekto o tom, že by bola snaha o opravu alebo vyšetrenie celej udalosti?

Čo sme pre vyšetrenie tejto udalosti urobili my? Napríklad ministerstvo hospodárstva? A čo naši zástupcovia v európskych štruktúrach? Kde je teraz napríklad pán Šefčovič, ktorý dlhé roky verne slúži v európskych štruktúrach a istý čas mal na starosti aj energetiku? Čakal by som, že ho bude vidieť v takejto kritickej situácií. Žiaľ slúži EÚ a nie Slovensku.

Myslím, že nebol vhodnejší čas na vypovedanie zmlúv a znárodnenie elektrární a energetickej rozvodnej siete.

Ono sa o tom veľa nehovorí a nepíše, ale objem disponibilnej energie je na hrane a akýkoľvek aj malý výkyv, ju môže položiť na lopatky. Veľakrát sa improvizuje a situácia sa rieši s odretými ušami. Slovensko je významným exportérom energie.

Jedným z ďalších možných opatrení, je zablokovanie kamiónovej dopravy na Ukrajinu. Možností je viacero, len treba konať.

Keby začala obchodná vojna v Európe, tak by sa Američania vyškierali od ucha k uchu a hladkali si vypasené bruchá. Kým si Európania neuvedomia, že sú rukojemníkmi a neprestanú podporovať lokajské vlády, tak si s nami budú takto vytierať zadnú časť tela.

Budeme sa brániť, alebo čakať akú ďalšiu sabotáž vymyslia bruselsko-americké konské hlavy?

S teroristami sa nevyjednáva.

Otvárací ceremoniál je významnou udalosťou, ktorú sleduje celý svet. Je to perfektný prostriedok, ktorým sa ľuďom odovzdajú odkazy o súčasnom stave spoločnosti a blízkej budúcnosti.

Môžem vás ubezpečiť, že realita, ktorú žijeme je ešte desivejšia ako ceremoniálny dekadentno-deviantný  cirkus, ktorý nám účinkujúci predviedli v perverznom prevedení, napríklad poslednej večere, ale aj iných  výjavoch. Mnohých normálnych ľudí to pobúrilo, len si treba uvedomiť, že tieto výjavy máme dnes a denne pred očami.

To, čo sa odohráva vo svete, a špeciálne v tom našom západnom, neuráža Boha?

Spoločnosť je zaplavená drogami. Ľudia sa sami degenerujú a likvidujú. Nebol náhodou človek stvorený podľa Božieho obrazu? Tieto trosky sú Jeho obraz?

Chcete mi tvrdiť, že predaj drog nie je tolerovaný a organizovaný? Ja viem, že niekoho chytia, ale tých vyvolených, z ktorých je biznis nie.

A čo takto pedofília, detská pornografia, obchodovanie s deťmi alebo ľudskými orgánmi? Ako sa na toto má pozerať Boh? Môžeme byť radi, že nás ešte nezmietol do mora. Zatiaľ.

Pred týždňom, keď sa konal ten cirkus s menom pride, som bol na omši. Kňaz správne vysvetľoval, že viera sa prejavuje v každodenných skutkoch. Bol rozhorčený, že ho mníška  na ulici pozdravila dobrý deň, miesto pochválen buď pán Ježiš Kristus. Možno bola iba zmätená, lebo nevedela aké inštrukcie práve prišli z Vatikánu. Nemyslíte pán farár? A Vy ste prečo nespomenuli ten dúhový cirkus?

O týždeň som bol na omši znova. Iný kňaz. O olympijskom nechutnom ceremoniáli ani muk.

Toto je dnešná viera v praxi. Kohút ešte nezaspieva, tri krát ma zaprieš.

No, a to zlaté teľa? Neklaniame sa mu denne. Veď už len samotný dnešný šport je stelesnené zlaté teľa. Alebo ak sa niekto ide klaňať stíhačkám? Treba k tomu ešte niečo dodať?

Čo nám reprezentuje olympijský Paríž? Kvôli čomu museli nasadiť osemdesiattisícovú armádu bezpečnostných zložiek? Asi nie len tak zo srandy. Ani v bežnom čase, keď v meste neprebieha udalosť takéhoto významu, sa ľudia necítia komfortne a bezpečne. Musia si vyberať kam ísť a aj kedy. Je to nebezpečné mesto plné kriminality. Ľudia sa s tým musia učiť žiť. Dá sa na to zvyknúť? A muselo to takto dopadnúť? Zmiešali iné kultúry, zvyklosti a náboženstvá.

Výsledkom je kultúrna a náboženská vojna. Väčšine prisťahovalcom ale aj domácim už pracovitosť, poctivosť, vkus a tvorivosť predkov nič nehovorí. Len násilie, rabovanie a ničenie.

Ceremoniál otvárala Mária Antoinetta s odseknutou vlastnou hlavou na kolenách. Aké symbolické. Tam sa to všetko začalo. Ľud sa vzbúril proti Bohu a zabil vlastnú kráľovnú. Odvtedy žijú Francúzi bezhlavo a dezorientovane. Veľká francúzska revolúcia bola jedna veľká tragédia, ktorá im dodnes ťaží svedomie. Čo ste dosiahli? Úpadok a beznádej. Barbari ste boli a barbari vás aj obsadili.

Bratstvo? Kriminálnici a vrahovia sa spojili.

Rovnosť? Dali ste sa na jednu roveň s Bohom. Úbožiaci.

Sloboda? Tá bola vo vašom ponímaní a podaní anarchia a bezprávie. Presne to, čo teraz máte v dekadentnom Paríži.

Položte si sami otázku, či je dnešný šport o zušľachťovaní tela a ducha, alebo peňaženky. Či je šport o športovom duchu. Áno, aj športovci musia z niečoho žiť, to je pravda. Podstatná je miera. Veď to nakoniec každému život ukáže, nielen športovcom.

Kedysi bola olympiáda oslavou športu. Ľudia sa na ňu tešili a prežívali ju. Výsledky boli na titulných stránkach novín. A dnes? Mnohí ľudia ani nevedia, že sa nejaká koná. 

Šport je pretkaný nečestnosťou, diskrimináciou, politikou, propagandou a v neposlednom rade sa už používa aj ako zbraň.

Šport je dnes ideologická zbraň.