Zamestnal by Hlina Šimečku?

No určite. A na aký post?

Bolo by celkom komické, keby bol Šimečka radový občan a chcel by sa zamestnať u podnikateľa Hlinu.

Keby sa ho na pohovore opýtal, že čo kedy v živote robil, tak by ho odpoveď veľmi nenadchla. Nič, povedal by.

A aké sú vaše plány do budúcnosti pán Šimečka? Chcem sa mať dobre.

Čo preto chcete urobiť? Preto, aby som sa mal dobre, musím niečo robiť? Znela by protiotázka.

Čo vlastne viete? Kritizovať druhých a všetko.

Výborne, povedal by Hlina. Viem vám ponúknuť prácu výčapníka. Podali by si ruky a kariéra Šimečku by sa naplno rozbehla.

Lenže už o týždeň by prišli od zamestnanca prvé sťažnosti. V podniku je zima, alebo príliš teplo. Zariadenie je nevyhovujúce. Predchádzajúci výčapník všetko zdevastoval.

Na otázku, že prečo klesajú tržby, by odpovedal, že nefunguje zásobovanie a ľudia stále niečo vymýšľajú. Sú to iba samí dezoláti.

Po prvej výplate by spolu s odbormi zvolal demonštráciu proti zamestnávateľovi. Dokonca by poslal sťažnosť do Bruselu.

Hlina by bol na prášky. Bol mi tu treba takýto babrák a darebák. Teraz s ním mám iba starosti a stojí ma kopec peňazí. Čo s ním, začal rozmýšľať. Mám bratranca v štátnej správe. Ten by ho mohol zamestnať. Tam sa takýto jeden stratí v tom dave a ja budem mať pokoj. Nech ho platí štát.

A tak sa stal Šimečka predsedom. Paradoxné je, že sa po rokoch stretol s úplne iným Hlinom, ktorý ako by mu z oka vypadol. A tak začali spolupracovať, až kým sa nepohádali, pretože im ich rovnaké povahy išli po čase na nervy. Jednoducho si nastavovali zrkadlo.

A tak sa stal výčapník predsedom a majiteľ výčapníkom.